www.greckokat-sabinov.sk
Filiálka Šar. Michaľany
Liturg. čítania na každý deň
Skupiny článkov
TV LOGOS – naživo
Grk. teolog. fakulta v Prešove
Redakcia časopis SLOVO
SLOVO PROMO VIANOCE
Kníhkupectvo ZACHEJ

Blahoslavený biskup a mučeník
Pavol Peter Gojdič, OSBM
(1888-1960)

Biskup Pavol Peter Gojdič sa narodil 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch, ako tretí syn v rodine gréckokatolíckeho kňaza Štefana Gojdiča a matky Anny, rod. Gerberyovej. Pokrstený bol 23. júla 1888 vo svojom rodisku v chráme Ochrany Presvätej Bohorodičky. Pri krste dostal meno Peter. Meno veľmi výstižné, ba priam prorocké, vychádzajúce zo Svätého písma. “Peter – ty si skala” /Mt 16,18/, o ktorú sa bude môcť oprieť celá gréckokatolícka cirkev. Vychovaný bol v rodinnej atmosfére preniknutej hlbokou nábožnosťou a vernosťou kresťanským tradíciám.

Základné vzdelanie získal v Cigelke, Bardejove a Prešove. Tu aj v roku 1907 absolvoval gymnázium s výborným prospechom. Nielen maturitné vysvedčenie, ktoré bolo výsledkom jeho usilovnosti, ale aj ostatné kladné charakterové vlastnosti: morálnosť, nábožnosť, otvorenosť, štedré a milujúce srdce, akoby predpovedali a boli predzvesťou vyššieho cieľa jeho života. Nasledujúc Boží hlas vstupuje do seminára do Prešova. Ako vynikajúceho študenta a zbožného bohoslovca ho predstavení odporúčali na štúdium do Budapešti, ktoré ukončil v roku 1911. Kňazskú vysviacku prijal z rúk biskupa Dr. Jána Vályiho v katedrálnom chráme v Prešove dňa 27. augusta 1911.

Po vysviacke vypomáhal ako kaplán pri svojom otcovi v Cigeľke, kde založil Spolok Božského Srdca. Neskôr bol krátko správcom farnosti v susednej Petrovej. Od 1. septembra 1912 pôsobil už ako prefekt Alumnea. Tu prejavil veľkú starostlivosť o duchovný život školskej mládeže. Pod jeho osobným vplyvom sa tu zrodilo nemálo kňazských povolaní. Zároveň bol katechétom na gréckokatolíckej meštianskej škole. Tu založil spolok Eucharistické spoločenstvo, v ktorom mladí ľudia získavali sily pre príkladný kresťanský život.

Od roku 1917 bol poverený duchovnou správou gréckokatolíckych veriacich v Sabinove. Každú nedeľu a sviatok prichádza do Sabinova, kde môže aktívne pôsobiť medzi veriacimi ako horlivý dušpastier, ktorému sa s veľkým úspechom podarí zjednotiť gréckokatolíkov do jednej veľkej kresťanskej rodiny. Za jeho krátkeho účinkovania sa mu podarilo vymaľovať aj chrám známym maliarmi Kurtom, Jordanom a Kochom a zabezpečiť aj nové zvony. Starší Sabinovčania radi a s úctou spomínajú na “svojho pána kaplána”.

V roku 1919 generálny vikár, kanonik o. ThDr. Mikuláš Russnák, ktorý v tom čase spravoval eparchiu vymenoval otca Gojdiča za riadite­ľa biskupskej kancelárie.

Na veľké prekvapenie všetkých 20. júla 1922 vstúpil do Rádu sv. Bazi-la Veľkého na Cemečej hore pri Mukačeve, kde po obliečke 27. januára 1923 prijal meno Pavol. Stalo sa tak pre jeho skromnosť, pokoru, túžbu žiť v askéze a tak slúžiť Pánu Bohu. Božia vôľa však bola iná a predurčila ho na vysokú duchovno-pastiersku úlohu v službe biskupa. Dňa 14. septembra 1926 bol vymenovaný za apoštolského administrátora Prešovskej eparchie. Pri inštalácii za administrátora ohlásil program svojho apoštolátu: “S pomocou Božou chcem byť otcom sirôt, pomocníkom chudobných a tešiteľom zarmútených.”

Prvým úradným aktom novovymenovaného administrátora Prešovskej eparchie Pavla Gojdiča bolo podpísanie pastierskeho listu z príležitosti 1100. výročia narodenia sv. Cyrila, slovanského apoštola. Tak začal svoju činnosť v duchu slovanských apoštolov. Vždy verný Rímu, tak ako oni a veľmi miloval svoj východný obrad.

O krátky čas, 7. marca 1927, bol ustanovený za titulárneho biskupa harpašského (Malá Ázia). Konsekrovaný na biskupa bol v Chráme sv. Klimenta v Ríme 25. marca 1927 na sviatok Zvestovania Panny Márie.

Po návrate do Prešova preberá Prešovské gréckokatolícke biskupstvo. V relatívne krátkom čase z neho urobí zrelý cirkevný organizmus. Tak po stránke organizačnej ako aj, a to najmä, po stránke duchovnej. Veľkú pozornosť venuje kňazom. Rozvíja liturgické a eucharistické i exercičné hnutia, zakladá a podporuje spolky, v tom najmä mariánske, po celej eparchii rozmiestňuje tak mužské, ako aj ženské kláštory, velkú starostlivosť venuje tlači a ostatným prostriedkom katechizácie. Zakladá školy, internáty, sirotinec. Je proste otcom všetkých.

Otec biskup sa aj pri ťažkej a namáhavej práci pri správe eparchie vždy snažil dodržiavať denný poriadok taký, ktorý by mu umožňoval bohatý duchovný život. Každý deň, v pracovný alebo sviatočný, vstával ráno o piatej hodine. Nasledovalo rozjímanie, príprava a slúženie svätej liturgie v biskupskej kaplnke. Po jej skončení nasledovalo vrúcne poďakovanie a kňazské modlitby časoslova. O ôsmej hodine boli raňajky. Skutočne skromné. Väčšinou pečivo a čaj, resp. biela káva. Čas po raňajkách vypĺňal prácou, ktorá vyplývala z riadenia biskupstva a prijímania návštev. Pred obedom si otec biskup v kaplnke vykonal spytovanie svedomia. O dvanástej hodine bol obed a po ňom návšteva Najsvätejšej Eucharistie. Popoludňajší čas venoval oddychu, štúdiu, prechádzke, prípadne namiesto nej si na kolenách vykonal pobožnosť krížovej cesty. O šestnástej hodine slúžil večiereň v katedrálnom chráme spoločne s kanonikmi a bohoslovcami. Potom sa venoval úradným záležitostiam alebo osobnému štúdiu. Po večeri, ktorá bola o devätnástej hodine, nasledovali v biskupskej kaplnke do 21.00 hod. alebo až do 22.00 hod. osobné modlitby, po ktorých sa pobral na nočný odpočinok. Tento poriadok sa snažil otec biskup zachovávať každodenne. Aj v čase pastoračných návštev dbal na to, aby netrpel jeho osobný duchovný život, preto si privstal, aby si vykonal osobné modlitby a rozjímanie. Nábožnosť bola vždy výraznou črtou jeho osobnosti.

Neskôr nastalo obdobie, v ktorom si otec biskup veľmi dobe uvedomoval nebezpečenstvo šovinistickej ideológie, ktorá sa začala šíriť medzi národmi. Ale on nekompromisne stal vždy na strane svojho ťažko skúšaného rusínskeho národa, za čo sa stále častejšie stával obeťou mnohých intríg a nedorozumení. Preto sa po vlastnej úvahe rozhodol podať svoju abdikáciu z vedenia eparchie, aby jeho osoba nebola, ako sám povedal, prekážkou dobrých vzťahov medzi Gréckokatolíckou cirkvou a Slovenskou vládou. Dňa 22. novembra 1939 napísal list do Ríma Svätému Otcovi, v ktorom ho prosí o uvoľnenie z vedenia eparchie, podobne napísal list i predsedovi vlády, aby i ona podporila jeho žiadosť v Ríme. Napriek tomu odpoveďou z Ríma boli veľmi zaskočení. Namiesto uvoľnenia prišla bula zo dňa 19. júla 1940, v ktorej bol otec biskupa uvoľnený z titulárneho biskupstva i apoštolského administrátora, no súčasne bol vymenovaný za definitívneho prešovského eparchiálneho biskupa.

Ako prešovský biskup pokračuje ďalej v duchovnej obnove celej eparchie. Celé svoje pôsobenie a konanie riadil duchom svojho biskupského hesla. Svoj dobrý vzťah k veriacim prejavil otec biskup aj v mnohých pastierskych listoch a nespočetných kázňach, ktorými sa prihováral k svojim veriacim, či už pri vizitáciach jednotlivých farností, či pri odpustových slávnostiach, alebo pri posviackach chrámov, na mariánskych odpustoch a pod.

Otec biskup rád navštevoval aj dedinské školy, požehnával deti, obdarúval ich pamätnými obrázkami alebo sladkosťami. Niekedy sa tie jeho stretnutia s deťmi a mládežou končili aj humorne. Tak v istej farnosti v roku 1946 bolo prvé sväté prijímanie. Otec biskup mal tam zaví­tať a miestny duchovný otec učil deti, že si uctia otca biskupa tak, že mu pobozkajú prsteň na ruke. Keď prišiel otec biskup, miestny duchovný ich na toto upozorňoval tak, že si pobozkal svoju ruku a ukazoval, aby tak urobili otcovi biskupovi. Deti to pochopili po svojom. Ako na povel si každé pobozkalo svoju ruku. Otec biskup sa zo srdca zasmial.

Ako skutočný pastier svojich veriacich sa prejavuje pri násilnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi, tzv. “Soborom”, 28. apríla 1950 a je ochotný priniesť za vernosť Cirkvi a Svätému Otcovi aj obetu vlastného života. Pre biskupa Pavla Gojdiča, ako aj mnohých iných kňazov nastáva životplný strastí, bolestí a nevinného utrpenia v najťažších väzeniach ako Praha-Ruzyň, Valdice, Hava a Leopoldov.

Pri zinscenovanom súdnom procese 15. januára 1951, v ktorom ho okrem iného obvinili aj z toho, že ako zarytý nepriateľ socializmu a progresu, spolupracoval s nariadením Vatikánu ako špión proti Sovietskemu zväzu, odsúdili 63-ročného biskupa Gojdiča na doživotie a udelili mu dvestotisíc korún pokuty i stratu občianskych práv.

Jeho spoluväzňom istý čas bol aj pomocný prešovský biskup Dr. Vasiľ Hopko, ktorý často na otca biskupa spomínal a hovoril: “Biskup Pavol bol často väznený v najťažších celách – samotkách. Dávali mu vždy robiť tu najhoršiu, ponižujúcu prácu. A predsa ho nevedela pokoriť žiadna práca. Naopak, aby sa utvrdzoval v pokore, sám vyhľadával tie najhoršie práce, vediac, Že táto ho najviac približuje k pravému Bohu…

Jeho spoluväzeň Leopold Pefich sa zmieňuje aj o tom, ako otec biskup slúžil sv. liturgiu. Iba niekoľko dôverných osôb na cele vedelo o tom, že ju otec biskup bude slúžiť. Prebiehala tak, že každý sedel na svojej posteli a nenápadne sledoval patričné úkony. Otec biskup si sadol na stoličku, obrátil sa tvárou k stene vedľa postele a modlil sa. Po chvíli vstal, prisunul si stoličku ku skrinke, kde mal osobné veci, tváril sa akoby chcel niečo narovnať v skrinke. Len niektorí vedeli, že si pripravuje obetné dary. Miesto prosfory to bol kúsok suchej žemle a miesto vína voda, v ktorej boli rozmočené zrnka hrozienok, občas posielané príbuznými väzňov alebo donesené návštevníkmi. Kedy nastalo vlastné premenenie obetných darov, nebolo hneď zrejme, ale keď si potom otec biskupa sadol na svoju stoličku a chvíľu sa modlil, spoluväzni si uvedomovali, že sa to práve udialo. Potom sa otec biskup ešte chvíľu modlil a ďalej sa venoval svojej činnosti.

Pri príležitosti jeho sedemdesiatin mu do väznice v Ilave poslal telegram aj Svätý Otec Pius XII. Ubezpečil ho v ňom, že nezabúda na svojho hrdinského syna. To bol jeden z najkrajších dní otca biskupa vo väzení. Keď však Svätý Otec požiadal čs. vládu, aby mu umožnila liečiť sa v Ríme, keďže jeho zdravotný stav sa zhoršil, následkom toho bolo jeho premiestnenie z Ilavy do Leopoldova.

V priebehu dvoch mesiacov sa veľmi zhoršil zdravotný stav otca biskupa a tak bol premiestnený do väzenskej nemocnice. Sám otec biskup túžil po smrti už i preto, aby sa ukončil jeho život plný utrpenia. Rakovina, ktorá prenikla celé jeho vnútro, mu spôsobovala strašné bolesti. “Mŕtve telo väzňa sme zabalili do plachty, na ktorej väzeň zomrel, položili sme ho na nosidlá a odniesli do miestnosti, kde zotrvalo až do nasledujúceho rána.” Posledná chvíľa života biskupa Pavla prišla celkom nečakane. Po obvyklom spočítaní väzňov nastal pokoj. Ja som zaspal rýchlo”, – hovorí svedok František Ondruška – “no čoskoro som sa zobudil ako na výzvu. Popozeral som sa po miestnosti.” Hneď som zbadal, že biskup Gojdič sedí na posteli a díva sa na moje lôžko. Vstal som a náhlivým krokom som išiel k nemu. Povedal mi, že potrebuje ísť na záchod. Choroba močových ciest mu spôsobovala velké bolesti pri močení, trvalo to niekedy celú ho­dinu, ba i viac. Keď som ho na záchode položil, vrátil som sa na posteľ. Dvere na záchode sa však po chvíli otvorili a ukázala sa v nich usmievajúca tvár otca biskupa. Pobehol som k nemu a začul som slová: “No, a teraz už bude všetko dobré. Zanes ma na posteľ.” Na posteli sa oči biskupa zabodli kdesi do neznáma, ústa sa mierne pohybovali, akoby niečo šepkali. Pobehol som k oknu, ktoré spájalo nemocničnú izbu s chodbou, zabúchal som na okno, pred ktorým sa vzápätí objavil službukonajúci dozorca. “Čo je ?” opýtal sa ma nevrlo. “Pán veliteľ, hlásim, že odsúdenému Gojdičovije zle. Potrebuje lekára.” Bola to nesmierne zložitá vec. Veliteľ oddielu musel podať telefonické hlásenie veliteľovi zmeny celej väznice, ktorý jediný bol oprávnený dať súhlas na také nezvyčajné opatrenie a spravidla sa na takýchto akciách zúčastňoval sám. Keď strážnik odišiel od okienka, pribehol som k posteli kňaza Vranu, zobudil som ho a povedal som mu: “Zdá sa mi, že pán biskup zomiera.” Vrana vyskočil z postele a pobehol k biskupovi. “Umiera,” poznamenal, “modlime sa spolu s ním!” Z postelí sa ako na povel zdvihlo niekolko väzňov a bolo počuť šepot. Trvalo hodnú chvíľu, kým došla úradná suita a v jej sprievode väzeňský lekár Pepíček, ktorý však už iba skonštatoval smrť. Nasledovala obvyklá procedúra, bolo zaznamenať presný čas smrti väzňa, preto som sa dozorcu opýtal, koľko je hodín. “Osem minút po polnoci,” povedal mi. Bola už teda nedeľa.

A tak sa nakoniec splnila aj veľká túžba otca biskupa, zomrieť v deň svojich narodenín, keď osem minút po polnoci, dňa 17. júla 1960 zomiera v Leopoldove.

Vyhlásený za blahoslaveného bol 4. novembra 2001 v Ríme Svätým Otcom Jánom Pavlom II. Slávnostné prenesenie jeho relikvií sa usku­točnilo 17. novembra 2001 v Prešove za veľkej účasti cirkevných hodnostárov a veriaceho ľudu. Sarkofág s relikviami biskupa Pavla Gojdiča je umiestnený v kaplnke prešovskej katedrály. Pravidelne sa tam konajú modlitbové stretnutia a veriaci si prichádzajú uctiť pamiatku biskupa mučeníka a vyprosujú si uňho mocný príhovor u Boha.

Prof., ThDr., PhD. Peter Šturak (Gréckokatol. farnosť v Sabinove ….)

121147
Používateľov dnes : 63
Tento rok : 14381
Celkom užívateľov : 121147
Návštevy dnes : 124
Celkový počet náhľadov : 462287
Panoráma chrámu
Poštové schránky
Meno: x.xx@mosrzsabinov.sk
Heslo: ......................
Ako sa Vám páči stránka?
Cestovný poriadok SK
Počasie

Internet RÁDIO