0. Úvod
1. Tajomstvo spásy v dejinách a v liturgii
Otec, neobsiahnuteľný a nezmeniteľný, zjavil ľuďom svoje tajomstvo, svoj plán lásky, uskutočnený skrze Syna v Duchu Svätom na spásu ľudí. V stvorení povolal do existencie vesmír a urobil ho krásnym pre človeka, stvoreného na obraz a Božiu podobu (Gen 1,26). A keď človek spoznal trpkú skúsenosť hriechu, Otec ho neopustil, ale svojím milosrdenstvom mu obviazal rany, ponúknuc mu svoju spásu a zmieriac so sebou prarodičov, patriarchov, spravodlivých, celú reťaz vyvolených a uzavrúc zmluvu so svojím národom.
V plnosti času, dielom Ducha Svätého, Slovo sa stalo telom z Panny Márie, prijmúc na seba ľudskú prirodzenosť a zjednotiac sa s ňou v panenskom lone. Potom, čo prebýval medzi ľuďmi a ohlasoval slovami a skutkami evanjelium Kráľovstva, až tak miloval Cirkev, svoju nevestu, že obetoval seba samého ako najvyššiu obetu na kríži, aby z nej zotrel všetky škvrny a obliekol ju do krásy a jasu. Vo veľkonočnom tajomstve svojej smrti a zmŕtvychvstania, on, nová Pascha, najvyššia obeť a kňaz, vylial na Cirkev krv a vodu, symbol sviatostí, a vylial na ňu dar Ducha Svätého. Vstúpiac do svätyne neba prihovára sa za ľudí (Hebr 7, 25). Odvtedy Cirkev, jeho nevesta a jeho Telo, kráča v čase a v priestore, stále v spoločenstve s nebom, pričom je orientovaná na večnú svadbu v spoločenstve so svätými, bez prestania ho ohlasuje a vzýva, až kým sa nevráti.
Z krstného prameňa Kristus Pán rodí Cirkvi svojich synov, ktorí nosia nezmazateľný obraz Zmŕtvychvstalého. Oni, zjednotení s Kristom v Duchu Svätom, sú uschopnení sláviť s Kristom svätú liturgiu, duchovný kult.
Bohoslužba Cirkvi je predovšetkým skrze Ducha Svätého slávenie tajomstva našej spásy, ktoré sa dokonalo v Pasche Pána Ježiša, v jeho poslušnosti večnej vôli nebeského Otca. Vo sviatostnom tajomstve zmŕtvychvstalý Kristus obetuje seba samého, pripodobňujúc nás na svoj obraz skrze dar Ducha Svätého, takže pre nás "žiť je Kristus" (Fil 1, 21).
Pán sa sprítomňuje, keď sa v zhromaždení ohlasuje Božie slovo a keď je prijaté s čistým srdcom. V kresťanskej iniciácii deti Cirkvi prijímajú dar zomrieť, byť pochovanými a vstať zmŕtvych s Kristom Pánom (Rim 6, 1 - 11; Kol 2, 20; 3, 1 - 4). V pripodobnení sa Kristovi Kňazovi je dané niektorým jeho synom, vyvoleným na sviatostné kňazstvo, aby slúžili jeho kňazskému, prorockému a kráľovskému ľudu a vyslovovali nad ním epiklézu, aby ho tak Duch Svätý voviedol do prítomnosti Božieho majestátu, aby mu vzdal slávu a chválu a aby mu vzdával vďaky. Na svadobnej eucharistickej hostine Ženích obetuje svoje telo a svoju krv, začiatok sľúbeného a žiadaného kráľovstva, planúceho ohňom Ducha. V manželstve sa Cirkev spája so Ženíchom v plodnosti nových synov a v záväzku vydávania svedectva a misie. V sviatosti odpustenia prijíma do Otcovej prítomnosti syna, ktorého stratila (totiž Cirkev stratila svojho Syna), ale ktorý sa našiel (Lk 15, 11 - 32). Pri pomazaní chorých svätým olejom Cirkev prosí od svojho Pána uzdravenie a odpustenie hriechov. Spojená s modliacim sa Kristom, ktorému mních osobitným spôsobom ponúka celú svoju existenciu, ustavične pozdvihuje v Duchu Svätom chválu, vďakyvzdávanie a epikletickú prosbu Otcovi. Jej liturgia sa rozprestiera v "čase spásy", ktorého etapy sú naplnené milosťou.
V spojení týchto tajomstiev pozemská bohoslužba spája zem s nebom, a teda s Božou a dokonalou bohoslužbou, ktorá sa tu slávi, až kým pri návrate svojho Pána ľudstvo bude vidieť Boha, aký skutočne je, a neprestajne sa bude klaňať Najsvätejšej Trojici.
2. Bohoslužba vo východných cirkvách
V apoštolskom liste Orientale Lumen Ján Pavol II. vyzýva na počúvanie východných cirkví, "žijúcich interpretov pokladu tradície, ktorý ony strážia", keďže - hovorí pápež - "v jeho kontemplácii vidím prvky veľkého významu pre plnšie a integrálne pochopenie kresťanskej skúsenosti, a teda pre celistvejšiu kresťanskú odpoveď na očakávania dnešných mužov a žien. Oproti akejkoľvek inej kultúre má totiž kresťanský Východ jedinečné a privilegované postavenie, lebo predstavuje pôvodný kontext rodiacej sa Cirkvi.1 V tejto perspektíve, pamätajúc na to, "s akou láskou slávia východní kresťania bohoslužbu",2 sa zdôrazňuje, že v bohoslužobnom slávení "všetci veriaci kresťanského Východu tak silno preciťujú"3 zmysel pre tajomstvo, že "liturgická modlitba na Východe ukazuje veľkú schopnosť zachytiť ľudskú osobu v jej celistvosti: tajomstvo býva vyspievané so všetkou jemnosťou a vznešenosťou obsahu, ale aj s vrúcnym citom, ktorý sa prebúdza v srdci spaseného ľudstva. Pri posvätnom úkone je k chvále prizvaná aj telesná schránka; a krása, ktorá je na Východe jedným z najobľúbenejších mien na vyjadrenie Božej harmónie a modelom premeneného ľudstva,4 sa prejavuje všade: vo forme chrámu, vo zvukoch, farbách, svetlách, vôňach. Dĺžka slávenia a opakované invokácie - to všetko vyjadruje postupné stotožnenie oslavovaného tajomstva s celým človekom. Modlitba Cirkvi sa tak už stáva účasťou na nebeskej liturgii a závdavkom večnej blaženosti".5
Ešte viac to potvrdzuje mimoriadne cenné vyhlásenie koncilového dekrétu o ekumenizme: "Nech si všetci uvedomia, že poznať, ctiť si, uchovávať a pestovať drahocenné bohoslužobné a duchovné dedičstvo Východu má veľmi veľký význam pre verné zachovanie kresťanskej tradície v jej plnosti a pre zmierenie východných a západných kresťanov".6