V knihe Skutkov apoštolov sa opisuje život prvých kresťanov takto: "Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách ... Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné ... Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme" (Sk 2, 42. 44. 46). V týchto textoch možno rozpoznať charakteristické črty bohoslužobného kultu, ktorý je zameraný na počúvanie Božieho slova ohlasovaného apoštolmi a na chválospev Bohu uprostred zhromaždenia (Heb 2, 12), ale najmä na utváranie Kristovho tela ako "jediného chleba" z mnohých, na spoločnú účasť na lámaní chleba a na čaši dobrorečenia (1 Kor 10, 16 - 17), najvyššom sviatostnom znaku až do konca vekov!

Z toho vyplýva komunitárny aspekt spoločenstva zjednoteného okolo apoštolov, služobníkov Novej zmluvy, ktorí ohlasujú splnenie všetkých prisľúbení v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. V poapoštolskom období Ignác Antiochijský pripomína rovnaký model modliacej sa cirkvi: "Ako Pán nerobí nič bez Otca, s ktorým je jedno, a to či už sám alebo s apoštolmi, tak ani vy nerobte nič bez biskupov a presbyterov ... zostávajte jednotní ako v jednom Božom chráme okolo jediného oltára, ktorým je Kristus, lebo on vychádzajúc z jediného Otca vrátil sa k nemu a zostáva s ním".³⁰

Hoci na Východe prekvitalo a prekvitá pustovníctvo, komunitárny charakter modlitby je predsa neodmysliteľnou a základnou črtou východnej duchovnosti: veriaci totiž zaraďuje svoj duchovný život do liturgickej činnosti. Táto charakteristika sa má zachovať a oživovať v srdciach kresťanov aj preto, aby sa medzi veriacimi zabránilo hľadaniu duchovností často cudzích vlastnej tradícii, ba niekedy dokonca aj samej kresťanskej viere.

Bohoslužobná modlitba s istotou zodpovedá a dokonale vyjadruje autentický poklad (depozitum) viery podľa starobylého vyjadrenia Indiculus: Legem credendi lex statuat supplicandi (Nech sa norma viery určuje normou modlenia),³¹ čo sa obyčajne skracuje na lex orandi lex credendi. Cirkev teda, keď v hĺbke chápe seba samu, vychádza práve zo svojej povahy sláviaceho spoločenstva. V tomto zmysle netreba zabúdať, že tak ako cirkev pripravuje eucharistiu, aj eucharistia buduje cirkev, a to do takej miery, že sa stáva kritériom potvrdenia jej správnej doktríny. Tak pripomína Irenej z Lyonu: "Naše myslenie je v plnom súlade s eucharistiou a eucharistia potvrdzuje naše myslenie".³²

Apoštol Pavol vyzýva Rimanov, aby usmernili na Boha svoj duchovný kult, prinášajúc seba samých ako živú, svätú a Bohu milú obetu (Rim 12, 1). Apoštol Peter opakuje to isté napomenutie, keď píše, že sme "živé kamene, vbudované do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby sme prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista" (1 Pt 2, 5). Teda prinášať spoločne kult milý Otcovi skrze Syna v Duchu Svätom je zároveň právo i povinnosť pokrstených. Preto sa má vychovávať svedomie veriacich a majú sa nevyhnutne pripraviť spôsoby a priestory tak, aby túto účasť mali v úplnosti, teda aby bola aktívna, plná, nábožná, rozumná a plodná. Má sa postarať o to, aby po pozornom historickom skúmaní obradov boli ľudu prinavrátené tie úkony, ktoré mu postupne boli nesprávne odňaté. Tí, čo sú poverení nejakou službou (kňazi, diakoni, lektori, kantori, chór atď), nemajú totiž nahrádzať, ale viesť celé zhromaždenie, a to takým spôsobom, aby aj ono mohlo navonok primeraným spôsobom vyjadriť svoju účasť. Zároveň však treba zabrániť tomu, aby sa ľudu prisudzovali tie úkony, ktoré sú v kompetencii vysvätených služobníkov.

Bohoslužobné zhromaždenia majú byť usporiadané. To bolo presnou normou Starého zákona, ako to zdôrazňujú knihy Levitikus a Numeri. Neskôr to svätý Pavol povýšil na apoštolský príkaz: "Všetko nech sa deje slušne a po poriadku" (1 Kor 14,40), keď sa koná slávenie v zhromaždení. Ako prví kresťania počúvali apoštolov, tak potom biskupi, ich nástupcovia, viedli modlitbové zhromaždenia, a to osobne alebo cez kňazov a diakonov. Pokiaľ išlo o obsah slávenia, ten bol čiastočne determinovaný formuláciami a obradmi zdedenými z minulosti - zo Starého zákona a zo židovskej tradície - ale chápanými vo svetle kresťanského zjavenia. Išlo buď o diela zložené autormi Nového zákona, alebo neskoršími autormi, pričom stále boli overené autoritou a tým, čomu sa hovorí sensus fidei kresťanského ľudu.

V kán. 7 §1 CCEO sa pripomína, že všetci veriaci kresťania majú podiel na kňazskej funkcii Krista a preto sú vyvolení na bohoslužbu. V kán.17 sa okrem toho tvrdí: "Veriaci kresťania majú právo náležite praktizovať Boží kult podľa predpisov vlastnej cirkvi sui iuris a za- chovávať vlastnú formu duchovného života, ktorá však má byť v zhode s doktrínou Cirkvi." Každý veriaci preto praktizuje Boží kult sebe vlastným spôsobom . Kultové zhromaždenia sa teda skladajú z rozmanitých častí tak, ako telo je zložené z rôznych údov, ale všetky vedno utvárajú jedno telo (porov. 1 Kor 12, 12 -31). Týmto spôsobom celé telo bohoslužobného zhromaždenia, dobre prepojené spoluprácou každého článku, podľa energie vlastnej každému členovi, môže rásť a dospieť k jednote viery a poznania Krista a pritom sa vyhne nebezpečenstvu, že by bolo unášané vetrom hocakého učenia (Ef 4, 13 -16).

(Obsah,0,1,2,3,4,5,6,7,8,9,10,11,12,13,14,15,16)