Jedným z usmernení CCEO, ktoré sú v protiklade k častým zvykom, ba dokonca aj partikulárnym legislatívam ostatných storočí, je jednoznačné potvrdenie úzkeho vzťahu, ktorý je medzi tromi sviatosťami kresťanskej iniciácie, takže tento vzťah musí byť viditeľný aj zo spôsobu ich slávenia. Iniciácia je v skutočnosti jednotné a nedeliteľné slávenie vstupu do života v Kristovi, do spoločenstva, ktoré v ňom žije. Tento vstup, ktorý sa začína prvým povolaním k viere, dosahuje svoj vrchol v paschálnom tajomstve Krista, do smrti ktorého sme boli ponorení, aby sme vstali z mŕtvych v jeho vzkriesení, ktoré nás robí Božími synmi a chrámami Svätého Ducha. "Pomazaní" Svätým Duchom pre dielo Kráľovstva stali sme sa hodnými zúčastňovať sa na hostine Kráľovstva. Tu je motív znenia kánonov 695 a 697, ktoré predpisujú spojené alebo časovo len málo vzdialené udelenie troch sviatostí: krstu, myropomazania a svätej eucharistie.

Podľa náuky a praxe prvotnej cirkvi, inšpirovanej Novou zmluvou, veriaci, ktorý prijímal eschatologický dar Ducha Zmŕtvychvstalého, prijímal aj to, aby ten istý Duch bol činný v jeho osobe a pripodobňoval ho Kristovi Pánovi. Krstné znovuzrodenie na Božie deti, dedičov Kráľovstva, ospravedlnených, vykúpených a posvätených nieslo so sebou aj plnoprávne začlenenie do spoločenstva Božieho ľudu. Najvyšší "znak" tejto udalosti bol v pripustení k hostine v Kráľovstve. Preto bolo nevyhnutné, aby tieto sviatosti boli udelené v čo najužšej spojitosti, neoddelene, v kontexte jediného slávenia. Od tohto momentu bol veriaci začlenený do Božieho ľudu so všetkými titulmi a funkciami, ktoré mu jeho nový život v Kristovi a vo Svätom Duchu (Rim 8, 9) dával bez výnimky. Jediné slávenie bolo vyjadrením toho, že také je aj jediné nerozdeliteľné dielo Otcovho a Synovho Ducha. Takáto bola prax v živote všetkých cirkví prvých storočí.⁴¹

Západná cirkev túto prax opustila z rozličných historických a kultúrnych príčin, takže krstná iniciácia sa v nej udeľovala deťom v rôznych súvislostiach a časových momentoch. Na Východe sa však pôvodný zvyk zachoval neporušený. Jednota týchto sviatostí je tam taká silná, že v mnohých súvislostiach sa termínom "krst" rozumejú zvyčajne všetky tri fázy kresťanskej iniciácie. Toto je titul, ktorý sa im dáva v mnohých rukopisných alebo tlačených euchológiách.

V ostatných storočiach sa však aj v rôznych východných katolíckych cirkvách táto prax zmenila, a to najmä vplyvom vonkajších tlakov, vychádzajúcich zo zmien pastoračných a duchovných postojov Západu, ktoré sú síce pochopiteľné, ale z hľadiska východného dedičstva sú cudzie a sú mimo línie dynamizmu vlastného východnému dedičstvu. Tam, kde sa tradičná prax stratila, kódex vyžaduje ozajstnú reformu a aplikáciu predpísaných noriem podobne, ako si to pre latinskú cirkev vyžadovala koncilová Konštitúcia o posvätnej liturgii. Bezpodmienečne sa musí zariadiť predovšetkým hlbšie štúdium starej praxe. V tom môže napomôcť porovnávanie rukopisov a tlačených liturgických kníh, vydaných východnými katolíkmi, ale aj pravoslávnymi. To je prvá časť prípravy. Ďalej treba mať na zreteli aj stále používanú prax v pravoslávnej cirkvi. Takisto sa treba postarať o nevyhnutnú výuku, aby dôvody týchto zmien pochopili všetci: klérus, teológovia, kresťanský ľud. Zatiaľ, čo sa bude zavádzať obnovená prax, je potrebná nevyhnutná katechéza neoiniciovaných detí, len čo budú schopné priblížiť sa k chápaniu tajomstiev viery a pokračovať v nej, až kým nedospejú. Už účasť detí, hoci krátka, ale pravidelná, na bohoslužobných sláveniach je drahocenným prvkom katechézy, pretože ich konkrétnym spôsobom vovádza do života cirkvi. Táto iniciácia je možno málo pojmová alebo rozumová, avšak účinne ich začleňuje do "klímy" slávenia, pričom vykonávané gestá a znaky ich naozaj vovádzajú do neviditeľných skutočností. Celý proces vyžaduje tvorivé úsilie, aby sa primerane prešlo k novej praxi v nadväznosti na súčasný život. Ide sa o neľahký, ale nevyhnutný zásah, ak skutočne chceme oživiť vlastné dedičstvo na úžitok celej Cirkvi.

Krstom je človek oslobodený od hriechu, znovuzrodený do nového života, oblečený do Krista a začlenený do Cirkvi.⁴² Myropomazaním je označený pečaťou daru Svätého Ducha.⁴³ Jeho úplná iniciácia je ukončená prijatím eucharistie. Táto sviatosť je nielen spoločenstvom jednotlivcov s Kristom, hlavou mystického tela, ale aj spoločenstvom medzi všetkými veriacimi, členmi tela, ktoré žije nový život v Kristovi. Prijímanie tela a krvi vteleného Slova vedie kresťana k dokonalosti takým spôsobom, že už nežije on, ale v ňom žije Kristus (Gal 2, 20). Sviatostné slávenie kresťanskej iniciácie je teda viditeľný znak, ktorý ľuďom udeľuje dar dobrotivosti, poskytnutej nebeským Otcom vo svojom vtelenom Synovi, a dáva večný život tomu, kto počúva Kristovo slovo a verí tomu, ktorý ho poslal (Jn 5, 24).

Krst je sviatosť, ktorá sa udeľuje tomu, kto verí, a chce sa zjednotiť s Kristom. Všetky kresťanské rituály, východné aj západné, predpisujú pred jeho vykonaním prípravu, v ktorej sa prejaví jednak cesta kandidáta k Pánovi a rovnako - tesne pred krstom - aj jeho priľnutie ku Kristovi a jeho výslovné zrieknutie sa diabla a síl zla. Ako príklad tu možno spomenúť krstné homílie sv. Jána Zlatoústeho alebo jeho súčasníka Mar Teodora z Mopsuestie, v ktorých sa zdôrazňuje naliehavosť tejto dimenzie iniciácie do tajomstiev Krista.

Obradné formuly, ktoré vyjadrujú tento postoj, musia zodpovedať konkrétnej dispozícii kandidáta, buď osobnej, ak ide o dospelých,⁴⁴ alebo tých, čo sú ručiteľmi zodpovednými za kresťanskú výchovu, ak ide o deti.⁴⁵

Tejto starostlivosti zodpovedá "veľmi starý zvyk, že krstenec mal aspoň jedného krstného rodiča", ktorý bol povinný predstaviť kandidáta, a usilovať sa, aby krstenec po svojej iniciácii "viedol kresťanský život zodpovedajúci krstu a verne plnil záväzky s ním spojené" (kán. 684).

Na zaručenie toho všetkého sa v kán. 686 § 2 CCEO zdôrazňuje nevyhnutnosť primeranej prípravy, keď sa odporúča: "Kňaz sa má postarať, aby rodičia dieťaťa, ktoré má byť pokrstené, ako aj tí, ktorí majú byť krstnými rodičmi, boli náležite poučení o význame tejto sviatosti a o povinnostiach, ktoré z nej vyplývajú, a aby boli dobre pripravení na slávenie sviatosti". Bude užitočné informovať sa v tejto súvislosti o riešení, ktoré prijali iné cirkvi,⁴⁶ aby sa zabezpečila serióznosť konverzie požadovanej kresťanskou iniciáciou.

Kresťanská iniciácia je proces obrátenia, ktorý je zdôrazňovaný niekoľkými obradnými momentmi, ktoré uskutočňujú múdru pedagógiu spásy.

Dnes sa krstný obrad vo väčšine prípadov slávi spolu s jeho prípravnými obradmi, avšak práve povaha postupného pokroku na ceste obrátenia vyžaduje, aby bol obnovený starý zvyk časového odstupu medzi prípravnou časťou a skutočným vlastným slávením krstu. Tento odstup sa ešte výraznejšie znovu nastolí a nadobudne svoj význam najmä pri krste dospelých.

Na rozdiel od latinskej tradície, ktorá sa opisuje v kán. 861 § 1 CIC, riadne udeľovanie krstu vo všetkých východných tradíciách, spomínané v kán. 667 § 1, je vyhradené tým, ktorí sú "zaodetí" milosťou kňazstva, teda biskupom a kňazom, s vylúčením diakonov, na ktorých sa vkladajú ruky " nie pre kňazstvo, ale pre službu".⁴⁷

V naliehavom prípade podľa kán. 677 § 2 ho zasa môže dovolene udeliť popri diakonovi, klerikovi alebo členovi inštitútov zasväteného života aj "hociktorý iný veriaci kresťan", avšak nie "ktokoľvek, kto má správny úmysel", ako sa uvádza v kán. 861 § 2 CIC. Tento rozdiel podčiarkuje, že krst zachraňuje jednotlivca začleniac ho do cirkevného spoločenstva. Preto iba člen tohto spoločenstva môže krstiť.

Začlenenie do cirkevného spoločenstva sa zjavuje aj v CCEO, kde sa hovorí, že "jeho vykonanie je v kompetencii farára krstenca alebo iného kňaza s povolením tohto farára alebo miestneho hierarchu" (kán 677 § 1) a že "nikto nesmie krstiť na cudzom území bez náležitého povolenia" (kán. 678 § 1).

Okrem výnimočných situácií, v ktorých splnomocňuje kompetentná autorita, treba rozhodne odvádzať od praxe žiadať krst v obrade odlišnom od vlastného z motívu estetického poriadku, priateľstva s kňazom a pod. S výnimkou prípadu, keď nie je dostupný služobník vlastného obradu, slávenie krstu má aj viditeľne ukázať vstup do vlastnej cirkvi sui iuris. Preto sa v kán. 683 CCEO pripomína, že "krst sa má sláviť podľa bohoslužobných predpisov cirkvi, do ktorej má byť pokrstený včlenený podľa právnej normy".

48. Obrad má byť celistvý a vykonaný ponorením

Kompetentné autority rôznych cirkví sui iuris sa budú musieť postarať o vydanie vhodných predpisov, aby sa zabránilo zmenám alebo skracovaniam, ktoré sú škodlivé alebo menej vyjadrujú význam jednotlivých častí, ktoré tvoria obrad: prípravný obrad exorcizmov a zriekania sa diabla, požehnanie vody a oleja, predkrstné pomazania a záverečné pokrstné obliekanie. V mnohých bohoslužobných knihách sa predpokladá zvyčajné vykonanie krstu pomocou obradu trojitého ponorenia. Ide tu o plnovýznamový a silno oslovujúci znak, dlhodobo zachovaný až podnes v tradíciách východných cirkví, na ktorý povzbudzuje aj západná cirkev,⁴⁸ keďže tento znak sa pričasto vynechával jednoducho z pohodlnosti. Kompetentné autority majú teda hľadať spôsoby, ako ho s rozvahou, ale aj s horlivosťou obnoviť.

49. Význam myropomazania

Myropomazaním, o ktorom sa hovorí v kánonoch 692 - 697 CCEO, sa na Východe nazýva sviatosť, ktorú CIC volá birmovanie (potvrdenie). Toto rozdielne pomenovanie tradične zodpovedá spoločnému chápaniu jednej a tej istej sviatosti, je v podstate rovnaké, ale zdôrazňuje a vyzdvihuje rozdielne aspekty. Vo východných cirkvách je to dokonalé vovedenie do tajomstiev Krista, kým v západnej prijatú schopnosť jednotlivca na svedectvo viery.

V kán. 692 CCEO sa podľa východných tradícií na rozdiel od predpisov latinskej liturgie nežiada , aby sa pomazanie udeľovalo s vkladaním rúk.⁴⁹

50. Vysluhovateľ myropomazania

V kán. 694 sa hovorí, že "podľa tradícií východných cirkví myropomazanie udeľuje - buď spolu s krstom, buď oddelene - presbyter" a v kán. 696 § 1 sa spresňuje, že "všetci presbyteri východných cirkví môžu ho udeľovať platne, a to buď spolu s krstom alebo oddelene, všetkým veriacim kresťanom akejkoľvek cirkvi sui iuris, vrátane latinskej cirkvi".

Presbyteri východných cirkví majú používať vlastnú fakultu udeľovať myropomazanie aj latinským veriacim s veľkou diskrétnosťou a podľa možnosti po konzultácii s kompetentným predstaveným týchto cirkví. V latinskej cirkvi sa totiž birmovanie obyčajne udeľuje deťom oddelene a po katechéze, ktorá taktiež tvorí súčasť kresťanskej iniciácie. Myropomazať latinských veriacich, ktorí nedostali túto formáciu, by znamenalo narušiť organický celok kresťanskej iniciácie, ktorú používa latinská cirkev.

Východná prax sa na rozdiel od latinskej, ktorá podľa kán. 882 CIC vyhlasuje "za riadneho vysluhovateľa birmovania biskupa", hoci ju môže udeliť aj presbyter, ktorý dostal fakultu "buď samým právom alebo osobitným poverením kompetentnej autority", odlišuje. Zrodená za odlišných okolností, latinská legislatíva kladie veľký dôraz na princíp, ktorý pochádza od Ignáca Antiochijského, o nevyhnutnej jednote cirkvi a kňazstva okolo biskupa.⁵⁰ Vo východnej tradícii sa tento aspekt nachádza v konsekrácii svätého myra, ktorá je rezervovaná samému biskupovi alebo podľa noriem partikulárneho práva dokonca len samému patriarchovi,⁵¹ ktorý túto konsekráciu slávi veľmi slávnostne. Toto vyhradenie patriarchovi poukazuje na puto jestvujúceho spoločenstva medzi všetkými eparchiami vo vnútri cirkvi sui iuris. Z toho dôvodu sa majú staré tradície verne zachovať.

51. Najsvätejšia eucharistia neofytom

V kán. 697 CCEO sa predpisuje, aby sa Eucharistia udeľovala čo najskôr po krste a pomazaní svätým myrom podľa noriem každej cirkvi sui iuris. Kán. 710 sa vracia k argumentu, ktorý vyžaduje, aby sa novopokrstené deti zúčastňovali na eucharistii, a odporúča, aby sa pri jej udeľovaní dodržiavali predpisy liturgických kníh každej cirkvi sui iuris. Táto legislatíva, špecifická pre východné cirkvi, vyžaduje si niektoré spresnenia.

Z dôvodov, ktoré sme už vysvetlili, normy, týkajúce sa prijímania eucharistie u neofytov, nenachádzajú sa v legislatíve niektorých východných katolíckych cirkví, ktoré často odďaľovali prvé prijímanie na dosiahnutie školského veku. Bude preto úlohou kompetentných autorít prijať vhodné úpravy na návrat k pôvodnej praxi a vypracovať normy, ktoré najlepšie zodpovedajú vlastnej tradícii.

Pokiaľ ide o predpisy liturgických kníh, treba upozorniť, že vo väčšine prípadov, napr. takých, aké spomíname, týka sa to však aj cirkví, ktoré zachovali pôvodnú tradíciu, tieto knihy neobsahujú presné smernice, keďže rituál krstu bol zvyčajne koncipovaný pre dospelých a len následne sa vo východných cirkvách používal bez akejkoľvek úpravy pre deti. Týmito vecami sa obyčajne zaoberali pastoračné príručky na vysluhovanie sviatostí. Niektoré praktické návrhy možno získať aj z praxe ortodoxných cirkví. V konečnom dôsledku - udelenie eucharistie deťom neofytom nie je ohraničené na samu chvíľu slávenia iniciácie. Eucharistia je chlebom života a deti sa ním majú živiť stále, totiž od krstu aj naďalej, aby mohli duchovne rásť. Spôsob ich účasti na eucharistii bude zodpovedať ich schopnosti: najprv bude odlišná od účasti dospelých, nevyhnutne bude menej vedomá a menej rozumová, ale postupne sa skrze milosť a pedagógiu sviatosti rozvinie, aby rástla " až do stavu dokonalosti a úplnej zrelosti v Kristovi" (Ef 4, 13). Sviatosť je dar, ktorý vždy pôsobí účinne, ale vždy iným spôsobom, pretože i osoba je vždy iná. Osobitné slávenia, ktoré zodpovedajú jednotlivým etapám ľudského rastu, môžu azda byť nejako užitočné pre pedagógiu viery a sprevádzať povinnú katechézu detí a mládeže, ale musí byť jasné, že iniciácia do Kristovho tajomstva je úplná už od prijatia prvých troch sviatostí.

52. Obrady vstupu do monastierskeho života

Po stáročia, najmä po skončení prenasledovaní, sa mnohí kresťania spájali do rozličných spoločenstiev. Rozhodovali sa svedčiť o svojom úplnom priľnutí k Božiemu kráľovstvu, pričom niektorí utvárali skupiny spoločného života, iní žili životom samoty alebo pustovníctva, aby sa ešte vo väčšej slobode mohli venovať tomu jedinému, čo je potrebné.

Dôležitosť monastierskeho života a vhodnosť jeho opätovného posilnenia vo východných cirkvách boli zdôraznené v mnohých úradných dokumentoch, ako napríklad v Unitatis Redintegratio - (15) v CCEO, kde sa mu venuje 70 kánonov - (kán. 433 - 503), a v apoštolskom liste Orientale Lumen - (9 - 16), ktorý sa zaoberá jeho širokým rozvojom.

Kresťania Východu sú spoločnými svedkami tej tradície, podľa ktorej sa iniciácia do mníšskeho života považuje za striktne analogickú s krstnou iniciáciou, pričom používajú formulácie, symboly a gestá, ktoré pripomínajú tie, čo sa používajú pri iniciácii do kresťanského života. Bohoslužobné obrady mníšskej obliečky vyjadrujú, že prijať rúcho znamená zjednotiť sa so zmŕtvychvstalým Pánom tak, že mních môže spolu s Pavlom povedať: "Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2, 20). Mních si totiž oblieka novosť života vzkrieseného Pána a vďaka sile Svätého Ducha, púšťa sa do boja proti mocnostiam zla, aby sa víťazstvo Paschy rozšírilo až po hranice sveta na slávu jediného Boha Otca.

Obrady, ktoré vovádzajú do mníšskeho života v rôznych východných cirkvách sú podstatnou časťou príslušných bohoslužobných tradícií a drahocenným prameňom, dokumentujúcim definitívny zmysel kresťanského mníšskeho života.

Je preto nevyhnutné zachovať ich používanie nielen pri špeciálne mníšskych profesiách, ale inšpirovať sa nimi aj pri profesiách rehoľných rádov a kongregácii východných cirkví.

(Obsah,0,1,2,3,4,5,6,7,8,9,10,11,12,13,14,15,16)