8. Kapitola VIII. - Božská liturgia
Centrom kresťanského kultu je slávenie božskej liturgie. Titul božská liturgia uvádzaný v CCEO nie je nijako výlučný. Najmä v cirkvách gréckeho pôvodu, ale aj v iných tradíciách sa používa spolu s inými, ako sú žertva, posvätenie, tajomstvá, obeta alebo dar, eucharistia alebo vďakyvzdanie, lámanie chleba a iné.
Hoci tieto termíny pripomínajú skôr sviatosť tela a krvi nášho Pána, označujú aj slávenie v jeho celistvosti, rozčlenené na dve časti, pričom prvá je sústredená na Božie slovo a druhá na eucharistický obrad.
Koncilová konštitúcia O posvätnej liturgii nás učí, že Kristus je prítomný vo svojom slove, keďže je to on, ktorý hovorí, keď sa v cirkvi číta Písmo.52 Ďalej dodáva, že kázeň je doplňujúcou časťou liturgického úkonu, a nalieha, aby sa konala verne a správnym spôsobom. Pritom nech sa čerpá v prvom rade zo zdrojov Svätého písma a liturgie, aby sa ohlasovali podivné Božie diela v dejinách spásy.53 Nech je teda postarané, aby sa pri slávení božskej liturgie s ľudom nevynechávala homília, aspoň nikdy nie v nedeľu a prikázané sviatky.
Bohatstvo druhej časti božskej liturgie, obzvlášť prijímania, ktoré ju korunuje, je nádherne vyjadrené slovami Mikuláša Kabasilasa: "Tak dokonalé je toto tajomstvo, tak úžasne vyvýšené nad všetky ostatné sväté obrady, že vedie k vrcholu všetkých dobier. Tu je konečný cieľ každej ľudskej túžby. V ňom dosahujeme samého Boha a Boh sa s nami spája v najdokonalejšej jednote. Veď nebolo možné, aby sme my vystúpili do účasti na jeho dobrách, je to on, ktorý zostúpil až k nám a prežíva naše postavenie, a tak úzko sa spája s touto prijatou prirodzenosťou, že keď nám dáva telo a krv, ktorú od nás prijal, dáva nám seba samého. Takže zatiaľčo prijímame ľudské telo a krv, prijímame do duše Boha, Božie telo nemenej ako ľudské telo, Božiu krv a dušu, Božiu myseľ a vôľu nie menej ako ľudskú".54
Pri slávení Božích tajomstiev žiari ako drahocenný poklad text anafory. Východné anafory majú počiatok v úctyhodnom staroveku, veľa ráz sa podľa živého vedomia cirkvi prisudzujú apoštolom alebo svätým prvokresťanskej cirkvi alebo iným významným osobnostiam v histórii cirkvi. Anafory spočívajú v úkone obetovania, ohlásení chvály a vďakyvzdávania Bohu a v epikléze, ktorá je zvolávaním Svätého Ducha.
Z pomerne početného bohatstva anafor podľa rozličných cirkví treba poskytnúť možnosť, aby sa používali, pokiaľ možno viaceré anafory. Daktoré, dnes už nepoužívané, mali by sa obnoviť. Keďže anafora je skutočne vrcholným dielom mystagogickej teológie, je vhodné postarať sa o to, aby sa aspoň občas mohla vyslovovať nahlas, nech ju počujú veriaci. Pastieri nech sa starajú o to, ako viesť ľud k teológii, ktorá je tak nesmierne vznešeným spôsobom vyjadrená v anaforách.
55. Rozmanité úlohy pri slávení božskej liturgie
V koncilovej konštitúcii O posvätnej liturgii sa vyhlasuje, že "cirkev sa veľmi stará o to, aby veriaci neboli prítomní na tomto tajomstve viery akoby cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby ho mohli pomocou obradov a modlitieb dobre chápať, a tak aby sa na posvätnom úkone zúčastňovali vedome, aktívne a nábožne" (č. 48). Kán. 669 CCEO obsahuje to isté učenie, vyzdvihujúc zvláštnu úlohu každého zo zúčastnených na eucharistickom slávení: "Iba biskupi a kňazi majú moc sláviť božskú liturgiu" (§ 1) - čo znamená, že nemôže byť slávená bez nich. "Diakoni v spojení s biskupmi a kňazmi a v súlade s vlastnou službou sa špecifickejším spôsobom zúčastňujú na slávení božskej liturgie podľa predpisov liturgických kníh" (§ 2): " Z moci krstu a myropomazania všetci ostatní veriaci, ktorí spolupôsobia spôsobom určeným v liturgických knihách alebo partikulárnym právom, aktívne sa zúčastňujú na obete Krista , a to tým plnšie, že z tejto obety prijímajú telo a krv Pána" (§ 3).
V texte Sacrosanctum Concilium, inšpirovanom listami sv. Ignáca Antiochijského, sa tvrdí, že "cirkev sa zvlášť prejavuje v plnej a činnej účasti všetkého svätého Božieho ľudu na tých istých liturgických slávnostiach, predovšetkým na tej istej eucharistii, v jednotnej modlitbe, pri jedinom prestole, na čele s biskupom obklopeným svojimi kňazmi a svojimi pomocníkmi" (č. 41). To si vyžaduje maximálnu starostlivosť, aby liturgický život eparchie prebiehal okolo biskupa. Preto katedrála je ozajstnou "svätyňou" každej jednotlivej cirkvi. Liturgia sa tu musí sláviť príkladným spôsobom. Ide tu o obdivuhodné spojenie s príkladnosťou liturgických slávení, stále konaných v monastieroch, ktorú si ony v tradícii východných cirkví vždy zachovávali v skutočnej osmóze s liturgickými sláveniami v katedrálach.
V kán. 700 § 2 CCEO sa odporúča spoluslúženie spolu s biskupom alebo s iným kňazom, "aby sa vhodne prejavila jednota kňazstva a obety". V mnohých koncilových textoch sa vyzdvihuje, že takýmto spôsobom sa prejavuje jednota celej Cirkvi. Ide tu teda o veľmi mocný znak. Môžu však byť dôvody, pre ktoré sa neodporúča spoluslúženie, napríklad keby počet spoluslúžiteľov bol neúmerne vysoký vzhľadom na počet prítomných veriacich. Liturgické slávenie, keďže je "ikonou" Cirkvi, musí rešpektovať povahu jej hierarchicky usporiadaného spoločenstva, ktoré pozostáva nielen z vysvätených služobníkov, ale obsahuje aj celé stádo, ktoré pod ich vedením žije v Kristovi. Spoluslúžitelia by preto nemali byť v takom počte, žeby museli byť v chrámovej lodi, kde sú veriaci, a teda mimo svätyne, alebo byť vo svätyni tak, že by to bránilo dôstojnému sláveniu obradov. Jednako spoluslúženie má vždy prednosť pred takzvanými individuálnymi sláveniami bez účasti ľudu. Kategoricky sa zakazuje individuálne a nezávislé slávenie eucharistie na viacerých prestoloch na tom istom mieste a v tom istom čase. Tento zákaz sa nevzťahuje na tzv. simultánne a synchronizované slávenie, s ktorým sa v niektorých prípadoch ráta v západosýrskej a etiópskej tradícii.
V kán. 701 CCEO sa ustanovujú spôsoby, podľa ktorých sa má riadiť spoluslúženie biskupov a kňazov rozličných cirkví sui iuris. Upozorňuje sa, že treba zabrániť akémukoľvek liturgickému synkretizmu a zachovať liturgický odev a insígnie vlastnej cirkvi sui iuris. Ide o veľmi významný znak, ktorým treba zjaviť mnohorakosť tradícií v jednote Cirkvi. Je to aj plnovýznamový symbol budúcej jednoty v mnohosti a spôsob, ako chrániť východné cirkvi a ich špecifiká pred každou asimiláciou, najmä tam, kde sú v menšine.
Zaoberajúc sa rozličnými formami účasti na eucharistickom slávení sa v CCEO viacráz pripomína nevyhnutnosť rešpektovať predpisy liturgických kníh a partikulárne právo.55 Táto požiadavka platí aj o spoluslúžení, keďže spôsoby jeho praktizovania v rozličných cirkvách sui iuris a v rozmanitých obradových rodinách sú odlišné. Je známe, že nedávno zavedená prax v západných liturgiách bola široko inšpirovaná byzantskými obyčajami, pravdaže interpretovanými vo svetle im vlastných zámerov, a teda aj s istým odlišným výsledkom. Účasť na tej istej eucharistickej obete môže byť vyjadrená rôznymi formami, ale každá z nich má svoju vlastnú hodnotu, ktorá sa má harmonicky zachovávať a rozvíjať. Odvolanie sa na predpisy liturgických kníh je pozvaním na pozorné skúmanie prvkov vlastnej tradície a formulovanie predpisov, ktoré budú rešpektovať jej autentickú líniu.
58. Komu prislúcha rozdeľovanie eucharistie
V kán. 709 § 1 CCEO sa určuje, že udeľovať eucharistiu je povinnosťou kňaza alebo aj diakona, ak tak určuje partikulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris. Nasledujúci paragraf povoľuje synode biskupov patriarchálnej cirkvi alebo rade hierarchov právo určiť normy, podľa ktorých ju môžu rozdeľovať aj iní veriaci.
Udeliť diakonovi alebo aj iným veriacim úlohu rozdeľovať Božiu eucharistiu záleží teda od rozhodnutia partikulárneho práva. Predsa však je nevyhnutné pripomenúť, že tieto rozhodnutia musia byť v súlade s obsahom typickým liturgickej tradícii, do ktorej sa zaraďujú. Treba pamätať na to, že všetky východné tradície vyzdvihujú veľkosť tajomstva svätého prijímania. Istý starodávny sýrskochaldejský komentátor opisuje udeľovanie svätých darov veriacim nasledujúcimi slovami: "Svätý vystupuje na diskose a v čaši, v sláve a majestáte, sprevádzaný kňazmi a diakonmi vo veľkolepom sprievode. Tisíce anjelov a služobníkov ohňa Ducha predchádzajú telo nášho Pána a oslavujú ho. Všetok ľud a všetky deti Cirkvi sa radujú, keď vidia telo prichádzať zo svätyne".56 Preto ponechanie rozdávania eucharistie kňazom za normálnych okolností má na zreteli aj vyjadrenie jej najvyššej svätosti. Hoci tento prvok vylučuje zhodnotenie iných, a to aj oprávnených kritérií a vyžaduje aj zrieknutie sa istého pohodlia, so zmenou tradičného zvyku hrozí vnesenie neorganického prvku do duchovného obrazu, ktorý sme načrtli. Je preto vhodné, aby sa fakulta rozdeľovať eucharistiu dávala iným, ako sú biskupi, kňazi a diakoni, hoci by to bolo prípustné partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris, naozaj len v prípadoch skutočne nevyhnutných.
59. Eucharistia sa má rozdávať pod obidvoma spôsobmi
Eucharistia sa má rozdávať pod obidvoma spôsobmi premeneného chleba a vína. Bez váhania sa preto musí zrušiť zvyk zúčastniť sa na prijímaní iba pod samým spôsobom chleba, ako sa to dnes niekedy zjavuje pod latinským vplyvom. Túto prax treba pokladať za nedávnu novotu, úplne cudziu východnej tradícii. Znovuzavedenie správneho rozdávania eucharistie pod obidvoma spôsobmi (sub utraque specie) možno uľahčiť použitím vhodného posvätného náčinia, zachovávajúc normy a zvyky vlastnej obradovej tradície.
60. Eucharistia sa má rozdávať počas božskej liturgie
Účasť veriacich kresťanov na obete Krista je plnšou, ak počas slávenia veriaci po prijímaní kňaza sami prijímajú telo Pána z tej istej obety. Táto myšlienka, inšpirovaná konštitúciou Sacrosanctum Concilium (55), vyzdvihuje dôležitosť svätého prijímania a jeho spojenia s eucharistickou obetou. Z tohto dôvodu sa v kán. 713 § 1 CCEO určuje, že "Božia eucharistia má byť udelená pri slávení božskej liturgie, ak spravodlivá príčina nevyžaduje ináč". Táto prax má sa pokladať za jedinú správnu, okrem prijímania neprítomných chorých alebo prijímania vopred posvätených darov v aliturgických dňoch.
61. Rozdávaná eucharistia má byť tá, ktorá bola konsekrovaná pri tom istom slávení
V rubrikách všetkých liturgických kníh sa predpokladá, že nebeský chlieb udeľovaný veriacim bude ten, ktorý bol premenený počas toho istého slávenia, vyhýbajúc sa používaniu eucharistickej rezervy okrem prípadov úplnej nevyhnutnosti. Pápeži Benedikt XIV.57 a Pius XII.58 dôrazne potvrdili tento predpis, ktorý je v plnej zhode s východnou tradíciou. Je jasné, že účastníci na hostine dostávajú jedlo z prestretého stola, pri ktorom sedia, a nie z iného. Každý opačný zvyk zatieňuje zmysel eucharistie, ktorá neznamená len osobné spoločenstvo jednotlivca s Pánom Ježišom, ale aj vzájomné spoločenstvo s mystickým telom Krista, v prvom rade so všetkými prijímajúcimi, ktorí majú účasť na tom istom eucharistickom Kristovom tele. Správny zvyk zodpovedá najmä významu obradov lámania chleba, ktoré existujú už od ustanovenia eucharistie a sú také dôležité, že už v apoštolskom a poapoštolskom období sa stali technickým termínom na označenie eucharistického slávenia. Ide tu o jediný svätý chlieb, lámaný a rozdávaný, a krv jedinej čaše, ktorá bola vyliata za všetkých a všetkým ponúknutá na spásu.
Prísne dodržiavanie liturgického pôstu bolo spoločnou tradíciou, hoci rozdielnou vo svojich formách, vo všetkých východných a západných cirkvách až po prvé reformy tejto veci za pápeža Pia XII. Pôst vždy vyjadroval a naznačoval starostlivosť o dôkladnú duchovnú prípravu na prijatie eucharistie - životodárneho chleba, ktorý zostúpil z nebies. V úsilí uľahčiť prístup k eucharistii bola táto prax v latinskej cirkvi veľmi zredukovaná. Podobný príklad bol nasledovaný aj v mnohých východných katolíckych cirkvách, zatiaľčo nekatolícke zachovávajú svoje zvyky, hoci možno menej prísne. Zmena disciplíny eucharistického pôstu mala za následok zvýšenie účasti na eucharistii, ale niekedy aj podiel na oslabení uvedomenia si výnimočnej hodnoty a významu sláveného tajomstva. Kán. 707 § 1 CCEO sa v tejto oblasti odvoláva na legisláciu partikulárneho práva. Nech sa zváži vhodnosť možnej obnovy, aspoň čiastočnej, starých noriem o pôste vo východných katolíckych cirkvách, zároveň vezmúc do úvahy zmysel tradičnej praxe, ktorá sa nie vždy presne zhoduje so západným cítením a nevyhnutnosťou zodpovedať zmeneným podmienkam života v súčasnom svete.
63. Takzvané "aliturgické" dni
V kán. 704 CCEO sa uvádza, že "božská liturgia sa môže chvályhodne sláviť vo všetky dni okrem tých, ktoré sú vylúčené podľa predpisov liturgických kníh cirkvi sui iuris, do ktorej kňaz patrí". Pri určení, ktoré sú aliturgické dni, kánon odkazuje na predpisy liturgických kníh. Tieto predpisy nie sú rovnaké pre všetky cirkvi sui iuris alebo presnejšie pre veľké rodiny východných cirkví. Treba si priznať, že tieto predpisy, hoci sa nachádzajú v liturgických knihách, a preto sú úradne platné, v mnohých cirkvách sui iuris sa v ostatných časoch veľmi často vytratili, a to aj pod vplyvom latinskej tradície. Táto strata okrem straty starej tradície aliturgických dní neraz prináša zanechanie slávenia liturgie vopred posvätených darov. Keď si uvedomíme, že radostná a sviatočná dimenzia eucharistie, prežívaná ako udalosť a nie ako zvyk, žila v kresťanskej antike a zachovala sa vo viacerých východných liturgiách, zistíme, že zanechanie takej praxe by prispelo k zníženiu plného zmyslu božskej liturgie, ktorá sa plne slávi slávnostným spôsobom ako vyvrcholením a ako pečaťou celého prípravného putovania, rozdeleného do slávení rôzneho druhu. Pri znovunastolení takéhoto významného prvku dedičstva nerozdelenej Cirkvi bude sa musieť pristúpiť k opätovnému zavedeniu disciplíny aliturgických dní tam, kde sa ona v pomerne nedávnych časoch vytratila.
64. Príkaz slávenia sviatočných dní
V kán. 881 § 1 CCEO sa vyhlasuje, že "veriaci kresťania sú povinní v nedele a v prikázané sviatky zúčastniť sa na božskej liturgii alebo podľa predpisov alebo zákonného zvyku vlastnej cirkvi sui iuris na slávení Božích chvál", a § 2 doplňuje, že na to, "aby veriaci kresťania mohli ľahšie plniť túto povinnosť, určuje sa, že využiteľný čas trvá od večierne vigílie až do konca nedele alebo prikázaného sviatku". V CCEO sa tak predpokladá možnosť inšpirovaná Orientalium Ecclesiarum, 15: zadosťučiniť nedeľnému príkazu buď účasťou na božskej liturgii, buď účasťou na Božích chválach. Táto možnosť zároveň zdôrazňuje dôležitosť Božích chvál a istým spôsobom konkrétne umožňuje správne slávenie v správnom čase, a to takým spôsobom, aby potom aj texty súhlasili s hodinou, v ktorej sú slávené. Denný cyklus sa totiž začína večierňou, pokračuje nocou a vrcholí ráno božskou liturgiou či obetou. Slávením rôznych častí Božích chvál v inom čase, ako je predpísané celou štruktúrou textu sa riskuje narušenie rovnováhy jednotlivých častí a zníženie zvrchovanosti eucharistického tajomstva, pred ktorým sú ony prípravou a pokračovaním. Autentická bohoslužobná pastoračná teológia musí mať na zreteli celý komplex problémov a nesmie sa ohraničiť len na jednoduché napodobňovanie západnej praxe. Bezprostrednými prameňmi pri znovunastolení starej praxe majú byť predpisy bohoslužobných kníh, ktoré boli vydané podľa autentických tradícií príslušných cirkví.
Vo veci času a miesta slávenia božskej liturgie kán. 707 § 1 CCEO na rozdiel od predpisov kán. 931 - 932 CIC, platných pre celú latinskú cirkev, nepredstavuje normy platné pre všetky východné cirkvi, ale dávna možnosť určiť predpisy v tejto veci rôznym partikulárnym právam. Na minimum majú byť znížené eucharistické slávenia mimo posvätených miest.
Presná hodina slávenia božskej liturgie je spojená aj s pôstnou disciplínou, ktorá je rozdielna v rozličných dňoch a ročných obdobiach.
Má sa zabrániť prehnanému množeniu sviatočných eucharistických slávení. Takéto množenie na jednej strane bráni sláveniu Božích chvál; na druhej strane menej rozptýlené zhromaždenie a väčšia koncentrácia veriacich zabezpečí väčšiu dôstojnosť obradu.
Najmä kňazi majú zabrániť sláveniu božskej liturgie viacráz počas dňa bez presného pastoračného dôvodu. Odchýlky od tohto princípu bude musieť v praxi dovoliť a kontrolovať biskupská autorita.
Milodary celebrujúcemu za osobitnú spomienku pri božskej liturgii možno chápať v širšej súvislosti obetovania seba a svojho života Otcovi, solidarity s celou Cirkvou, ale najmä s chudobnými, s potrebami prispieť na živobytie kňaza a na výdavky kultu. Milodary veriacich na slávenie božskej liturgie podľa ich vlastných intencií59 sa v prípade viacerých slávení v jeden deň majú odovzdať na ciele určené miestnym hierarchom.
Obliecť si osobitný odev na splnenie posvätnej činnosti znamená vyjsť zo zvyčajných dimenzií denného života a vstúpiť do Božej prítomnosti v slávení Božích tajomstiev, symbolicky sa odvolávajúc na Pavla, ktorý učí: "Ktorí ste v Kristovi pokrstení, Krista ste si obliekli" (Gal 3, 27). Arménsky katolikos Nerses Shnorhali (1165 - 1173) píše: "Nikto nech nepokladá kňazský odev za neužitočný a zbavený tajomstva ... Ide tu o pozornosť vonkajšieho človeka voči tým, ktorí sú v Božej službe. Hovoríme aj o vnútornom človeku, pre ktorého je vonkajší kult modelom žiariacej duchovnej krásy".60
Určenie bohoslužobných odevov, ktoré sa majú používať pri sláveniach, má sa spresniť partikulárnym právom. Obyčajne je uzákonené v bohoslužobných knihách alebo v iných nariadeniach bohoslužobného charakteru, vydaných kompetentnou autoritou. Aj v tejto oblasti sa majú uprednostniť tradičné zvyky, ktoré rešpektujú hodnotu vlastného bohoslužobného jazyka, a treba sa zdržiavať napodobňovania zvykov iných cirkví. Len veľmi vážne dôvody alebo okolnosti môžu odobriť inú prax. Ak boli zavedené nevhodné zmeny vo veci liturgického oblečenia, treba sa vrátiť k tradičným pravidlám.
Pokiaľ ide o mimoliturgické kňazské rúcho, je vhodné, aby ho jednotlivé cirkvi sui iuris prispôsobili tradičnému východnému strihu.
V kán. 706 CCEO sa pripomína, že "sväté dary, ktoré sa obetujú pri božskej liturgii, sú chlieb z pšenice a prírodné hroznové víno".
Kán. 707 § 1 sa zaoberá "prípravou chleba". Keďže kresťanské cirkvi poznajú niekoľko rozličných spôsobov prípravy chleba, určeného na eucharistiu, v kódexe sa žiada zachovať predpisy rôznych partikulárnych práv. Najznámejší rozdiel v tom je medzi kysnutým chlebom, ktorý sa tradične používa vo väčšine východných cirkví, a nekvaseným chlebom, používaným Arménmi a latiníkmi. O symbolizme jedného aj druhého spôsobu sa v minulosti veľa diskutovalo často polemicky voči jednej či druhej forme teologickej interpretácie. Keďže v tejto otázke každý zvyk má svoju hodnotu, v CCEO sa predpisuje, aby každá cirkev sui iuris zachovala to, čo zdedila od svojich otcov, aby tak v symbolickej forme vyjadrila jednotlivé doplňujúce aspekty eucharistického tajomstva.
Ďalšie rozdiely jestvujú vo forme chlebov určených na eucharistické slávenie a v pečatiach na nich, ďalej v modlitbách, ktoré sprevádzajú ich prípravu, alebo v menách, ktoré sa im dávajú, atď. Každý tento problém má sa riešiť v bohoslužobných knihách.
Pokiaľ ide o víno, treba zdôrazniť, že pravidlo, ktoré sa nachádza v CCEO, sa odlišuje od kán. 924 § 1 CIC , ktorý predpisuje, že víno má byť zmiešané s malým množstvom vody. Toto zmiešanie CCEO nepredpisuje, pretože sa nepoužíva v arménskej cirkvi, a teda sa nepokladá za zákon platný pre všetky východné cirkvi.
Nech sa obnoví obrad zeonu - teploty (pridania horúcej vody do čaše pred prijímaním), nachádzajúci sa v cirkvách konštantínopolského pôvodu a, žiaľ, zaniknutý v niektorých gréckokatolíckych cirkvách. Rovnako nech sa to aplikuje na ďalšie prvky slávenia, ak sa prestali praktizovať.
68. Majú sa používať bohoslužobné odevy a chlieb vlastného obradu
Pokiaľ ide o prípravu chleba a bohoslužobných odevov, v kán. 707 § 2 sa povoľuje "používať bohoslužobný odev a chlieb inej cirkvi sui iuris, ak nie sú k dispozícii vlastné a ak sa pritom dá vyhnúť údivu veriacich". Treba však upozorniť na dva limity tejto licencie. Tento ústupok, ktorý prevyšuje rámec predpisov, ktoré treba rešpektovať za normálnych okolností, je prípustný, ak by nemožnosť zadovážiť vlastný chlieb alebo odev mohli zabrániť sláveniu eucharistie na dobro veriacich. Toto dovolenie sa však môže použiť iba vo výnimočných prípadoch , ako je napríklad prenasledovanie, teda pri ilegálnom slávení, a nemôže sa zovšeobecňovať, avšak isteže neoslobodzuje od povinnosti urobiť všetko pre to, aby sa tejto neregulárnosti zabránilo a chlieb a oblečenie boli použité podľa vlastných obradových zvykov. Najmä v prípade chleba to naliehavejšie treba zdôrazniť, keďže jeho príprava na eucharistiu je integrálnou súčasťou slávenia a nemôže sa vynechať bez skutočne vážnych dôvodov. Preto, s výnimkou liturgie Arménov, v prípade, keď nieto prosfor, má sa v spomínaných výnimočných prípadoch použiť normálny kysnutý chlieb.
Druhým limitom sa určuje tým, aby nedošlo k pohoršeniu či údivu veriacich. Preto treba zabrániť novotám, ktoré sa môžu zle pochopiť, keďže sú v kontraste s tradičným zvykom, ktorý veriaci poznajú. Táto opatrnosť sa má vzťahovať aj na reakcie veriacich nekatolíkov, najmä tých, ktorí patria k tej istej Tradícii.
69. Odkazy na partikulárne právo neznamenajú menšiu dôležitosť
Súhrn predpisov vymenovaných v kán. 707 je relatívne druhotný vo vzťahu k celistvosti sviatosti eucharistie. A predsa je plný duchovných znakov, ktoré náležia do jednoliateho systému, umožňujúcemu optimálne vovedenie do plného poznania eucharistického tajomstva.
Odstránenie niektorého z nich by malo za následok ochudobnenie celkového obrazu. Ich dôležitosť je potvrdená kán. 713 § 2 , v ktorom sa nalieha, aby "veriaci verne zachovávali normy cirkvi sui iuris, do ktorej patria, nielen na území tejto cirkvi, ale, nakoľko je to možné, na celom svete".
Všimli sme si, že v kán. 707 sa odkazuje na partikulárne právo každej cirkvi sui iuris určiť presné normy ohľadom eucharistických slávení. To nijako neznamená, že sa chce zmenšovať ich dôležitosť, ale chce sa vyjadriť úsilie ochrániť špecifickosť a rozdielnosť rôznych autentických tradícii. Je správne, že partikulárne obradové právo vyjadruje a garantuje vlastnú fyziognómiu a autentickosť každej partikulárnej tradície alebo obradovej rodiny.