Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov
Kódexu kánonov východných cirkví - CCEO

<= Skok na obsah CCEO

3. Kapitola III. - Bohatstvo bohoslužobného dedičstva

13. Východné dedičstvo je širšie než len sama bohoslužba

Zaiste netreba podporovať tendenciu, aby sa dedičstvo typické pre východné cirkvi znižovalo len na samu bohoslužobnú dimenziu. Príťažlivosť a posvätnosť obradov, intenzívne emócie, podporované duchom textov, síce mohli viesť k prílišnému zdôrazňovaniu vonkajšieho alebo citového aspektu, a tak sa stať ľahkým útočišťom pre tých, ktorí odpierali bohoslužbe jej nevyhnutný vzťah k životu. To priviedlo niekedy samých východných katolíkov chápať ako jediné a špecificky vlastné iba ich bohoslužobné dedičstvo. Pritom v ostatných aspektoch prispôsobili východnú duchovnosť západnému ponímaniu, ktoré považovali za spoločné pre všeobecnú Cirkev. Naopak, uvedomenie si hodnoty východnej teológie a duchovnosti ako súčasti nedeliteľného dedičstva všeobecnej Cirkvi je novým objavom tak, ako ním je aj vynorenie závažnosti disciplinárnych osobitností.

Praktizovanie východnej bohoslužby bez toho, aby sa v nej spájalo ako v najvyššom vyjadrení celé dedičstvo, spôsobuje nebezpečenstvo, že sa zredukuje čisto na povrchnosť.

14. Vznešenosť bohoslužby

Už od začiatku Cirkvi je bohoslužobný rámec jej absolútnym stredobodom: Vedomie, že celý nový život viery vrcholí vo veľkom úkone kultu Krista a s ním zjednotenej Cirkvi, je totiž základným prvkom už od apoštolských čias.

"Svätá liturgia je miesto, na ktorom sa ohlasuje a adoruje a kde sa prejavuje spoločenstvo a bratstvo medzi veriacimi. Je skutočnou formátorkou kresťanského života a najkompletnejším súhrnom jeho rozmanitých aspektov".20 Totiž bohoslužba je "vrcholom i prameňom"21 kresťanského života a vyjadruje ho akoby v syntéze: Pripomína a uskutočňuje tajomstvo Krista a Cirkvi, predkladá ho veriacim na kontempláciu a spieva ho, vzdávajúc vďaky Pánovi, "pretože večná je jeho láska" (Ž 136).

15. Mimoriadne dôležité postavenie bohoslužby vo východných cirkvách

Výnimočnosť bohoslužobného dedičstva je ešte väčšia vo východných cirkvách, pretože ony si výnimočným spôsobom zachovali primát bohoslužby ako vrcholu kresťanského života, ostávajúc v tom celkom verní duchu cirkvi otcov, keď bohoslužba bola miestom, v ktorom sa sústreďovala katechéza a náboženské učenie, bolo ohlasované a komentované Písmo; príprava katechumenov na krst a penitentov na zmierenie sa v období pred Paschou uskutočňovala v dokonalej syntéze poučení a symbolov; tu mala svoje miesto aj diakonia. Všetok život Cirkvi bol zahrnutý a sústredený do bohoslužby. Týmto modelom sa východné cirkvi inšpirujú aj dnes, lebo on je základom ich sily. Ním sa má inšpirovať aj opätovné nevyhnutné docenenie metódy "mystagógie" pri formácii veriacich, lebo z pochopenej a asimilovanej bohoslužby sa zrodí rast života v Kristovi.

Kontemplácia a účasť na Božích tajomstvách sa uskutočňujú pomocou daktorých výrazových foriem, ktoré sú zároveň aj duchovnými postojmi. Doxológia je chválou, adoráciou a velebením Pána; "obdivuhodného vo svojich svätých" (Ž 67,36), anamnéza je spomienkou obdivuhodných tajomstiev dejín spásy a vzdávaním vďaky, ktoré z nej prirodzene pramení, epikléza je invokáciou Ducha, ktorý vedie k naplneniu všetkých skutočností Cirkvi a Kráľovstva, a napokon apofáza, oveľa markantnejšia na Východe, vyjadruje zmysel nehodnosti a konečnosti pred neopísateľnou Božou skutočnosťou, ktorá sa predstavuje človeku ako "úžasné tajomstvo" , obklopené závojom bázne, z čoho vyplýva zmysel pre nedostačujúcosť a pokornú adoráciu. Je to vyjadrené v početných jazykových apofatických formulách, ale aj v úcte k svätyni, oddelenej a zahalenej.

V bohoslužbe východných cirkví sa skúsenosť vtelenia viery uskutočnila v kultúre národov. Preto potom takáto kultúra je rovnako inšpiráciou aj plodom viery, ale najmä bohoslužby. Táto mnohorakosť východných bohoslužieb vôbec neškodí jednote Cirkvi, ale práve naopak, upevňuje ju, pričom jej dovoľuje zapustiť svoje korene do konkrétnej skutočnosti určenej časom a miestom.

Modlitba východných cirkví je silno spoločenská, ich bohoslužba privádza veriaceho nielen k hľadaniu útočišťa a ochrany u Pána, ale aj k zjednoteniu s jeho stádom,22 a tým k včleneniu do zhromaždenia a v ňom aktívnej účasti podľa stavu, ktorý mu náleží na precítenie prítomnosti celého spoločenstva svätých, ktorí sú takisto povolaní konať chválospev a vzývanie.

Bohoslužobný život takto zostáva podstatnejšie prítomný uprostred cirkevných záujmov, vyjadruje vieru i jej obsah a zároveň vedie duchovný život veriacich. To sa ukázalo zjavné najmä vtedy, keď mnohé východné cirkvi, utláčané nepriateľskými režimami prenasledovateľov, boli schopné prežiť a dokonca sa upevniť, hoci museli obmedziť vlastnú duchovnú a pastoračnú činnosť len na samo bohoslužobné slávenie, z ktorého však ľud čerpal výživu pre svoju vieru.

16. Bohoslužobné dedičstvo východných katolíckych cirkví ako prameň vlastnej identity

Východné katolícke cirkvi, hoci boli ovplyvnené váhou západnej tradície, na bohoslužobnom poli zachovali vernosť svojim rýdzim tradíciám. Práve ich bohoslužby, keď sa vrátia k ešte výraznejšej autentickosti a vitalite, odstrániac to, čo ich falšovalo, stanú sa najlepším východiskovým bodom pre rast ich vlastnej osobitosti, z ktorej treba čerpať slová a gestá, schopné v dnešných časoch dotknúť sa sŕdc a osvietiť mysle veriacich.

Zachovávanie bohoslužobného bohatstva bude o to plodnejšie, o čo viac bude určované nielen normatívnymi zásahmi hierarchie, ale aj spontánnym a verným priľnutím kresťanského ľudu, vedeného k tomu svojimi pastiermi. Najmä v našich časoch je veľmi dôležité, aby pastieri boli aj v tejto oblasti skutočnými vzormi stáda, aby ono zachovalo svoju tradičnú vernosť. Veľký význam má aj živá a potešujúca prítomnosť mníšskych spoločenstiev, ktoré vynášajú nepreskúmateľné bohatstvá dedičstva, ktoré dostali cez tradície jednotlivých cirkví, do ktorých patria. "Na Východe totiž existuje vnútorné spojivo medzi bohoslužobnou modlitbou, duchovnou tradíciou a mníšskym životom. Práve preto aj pre ne by dobre sformované a motivované znovurozvinutie mníšskeho života mohlo znamenať skutočný cirkevný rozkvet. Netreba si totiž myslieť, že by to umenšilo účinnosť pastoračnej služby, práve naopak, tá by bola natoľko posilnená mohutnou duchovnosťou, že by tým spôsobom opäť našla svoje ideálne miesto".23

17. Dôležitosť Tradície v bohoslužbe

Dedičstvo viery sa prijíma skrze Tradíciu, ktorá mu zaručuje kontinuitu a autentickosť cez veky od najstarších čias a často až od svedectva apoštolov. Táto Tradícia je prijímaná s otvoreným srdcom, strážená, odovzdávaná, vyučovaná, potvrdená a osvetlená Svätým Duchom. Ide o nedotknuteľný Boží poklad, ktorého prejav je dynamický v bratskej výmene s ostatnými cirkvami, čo utvára univerzálnosť v rozdielnosti a v prispôsobení. Aplikujúc to na bohoslužbu, vo východných cirkvách ukázala Tradícia mimoriadnu vitalitu. Modlitba Cirkvi prešla svojím vývojom, hoci niekedy takmer nepozorovane, a to ani nie tak na základe reforiem zhora - ktoré boli zriedkavé - ale práve na základe tejto živej Tradície.

18. Bohoslužobná reforma a obnova

Prvá povinnosť každej východnej bohoslužobnej obnovy, ako je to aj v liturgickej reforme na Západe, je objaviť naozajstnú vernosť vlastným bohoslužobným tradíciám, využijúc ich bohatstvo a odstrániac to, čo by pozmenilo ich autentickosť. Táto starostlivosť nie je podriadená, ale má predchádzať takzvanému prispôsobovaniu sa novým časom. Jednako je to delikátna úloha, ktorá vyžaduje rozvážnosť, aby sa neznepokojili duše, ale ktorá musí byť vykonaná dôsledne a súvislé, ak východné katolícke cirkvi chcú ostať verné svojmu poslaniu. Ján Pavol II. spresňuje: "Keď sa budete musieť prekliesniť cez rozličné dočasné formy, pochádzajúce z rôznych bohoslužobných vplyvov i mimobohoslužobných tradícií, cudzích vašej vlastnej tradícii, je možné, že takýmto spôsobom budete musieť upraviť niektoré ľudové zvyky".24

Dnes sme svedkami rozšírenej mentality, ktorá sa usiluje nadhodnotiť efektivitu, prílišný aktivizmus, dosahovanie výsledkov s minimálnou námahou a bez prílišného osobného zainteresovania. Toto môže dokonca i na Východe negatívne ovplyvniť vzťah k bohoslužbe. Bohoslužba však aj naďalej zostáva náročnou školou požiadaviek, ktorá vyžaduje progresívnu, namáhavú a nikdy nedokončenú asimiláciu. Mníšske spoločenstvá, ktoré sú zvlášť citlivé pre túto dimenziu, môžu významne prispieť k plnému pochopeniu a vývoju bohoslužobného dedičstva. Je preto vhodné zainteresovať do tejto spoločnej zodpovednosti, kde sa to len dá, mužské a ženské mníšske spoločenstvá, ktoré patria k tej istej tradícii.

Tieto úvahy nič neuberajú správnej požiadavke vyjadriť, nakoľko je to možné, evanjelium spôsobom primeraným a jasným pre súčasného človeka. Každá formula si preto vyžaduje neprestajnú bdelosť, aby bola zachovaná živá skrze vanutie Ducha. Tradícia, a to aj jej litera - podobne ako je to so Sv. písmom - obsahuje nekonečné poklady. Jej energia má byť prijatá, asimilovaná a užitočne odovzdaná ľuďom ako plnosť Božieho tajomstva. Vskutku, ide o slová plné ohňa rovnako ako Božie slovo, ktoré je ostrejšie ako každý dvojsečný meč a preniká až po oddelenie duše od ducha (Hebr 4,12). Skutočnosť, že v bohoslužbe sa stále opakujú, nesmie nič ubrať na ich sile a na ich večnej aktuálnosti.

19. Štúdium a prehĺbenie predchádza každej zmene

Je nevyhnutné pripomenúť odporúčanie koncilovej Konštitúcie o posvätnej liturgii: "Aby sa zachovala zdravá tradícia, a pritom sa otvorila cesta oprávnenému vývoju, revíziu jednotlivých častí liturgie má vždy predchádzať dôkladný teologický, historický a pastorálny výskum" (23). Veď práve liturgická reforma, ktorú si želal Druhý vatikánsky koncil, mohla sa uskutočniť len preto, že ju predchádzali a sprevádzali dlhodobé intenzívne pokusy, historické, teologické, biblické štúdiá, kritické textové analýzy a pastoračné výskumy, ktoré vyvrcholili v dielach jednotlivých učencov a komisií tak na miestnej, ako aj na medzinárodnej úrovni. Bez tohto všetkého by sa nikdy neboli našli správne súradnice, ani oporné body, ani presné pojmy, nevyhnutné pri účinnej práci.

20. Kritériá bohoslužobnej obnovy

Pri úprave starej bohoslužobnej praxe sa musí zvážiť, či prvok, ktorý má byť zavedený, súvisí s kontextom celku, do ktorého sa vkladá. Tento kontext má byť na prvom mieste chápaný, vychádzajúc z eventuálnych odvolaní na Sväté písmo v interpretáciách svätých otcov, z dávnejšie prijatých bohoslužobných reforiem a mystagogických katechéz. Treba si položiť otázku, či táto zmena je v zhode so symbolickým jazykom, obrazmi a štýlom, ktoré sú vlastné bohoslužbe príslušnej cirkvi. Nový prvok bude prijateľný, ak si ho vyžadujú vážne pastoračné požiadavky a ak vložený do samého slávenia nie je s ním v rozpore, ale v súlade, takmer ako keby z neho prirodzene pochádzal. Taktiež sa musí preskúmať, či takýto prvok už nie je prítomný, hoci v inej forme, v inom momente slávenia alebo v inej časti bohoslužobného celku príslušnej cirkvi.

Každá iniciatíva obnovy musí byť pozorná, aby sa nedala podmieniť inými schémami, na pohľad možno účinnejšími. Na to sa vzťahujú dôrazné a opakované výzvy Jána Pavla II. adresované čas od času veriacim rôznych východných katolíckych cirkví: "Nepriľnite s prehnanou improvizáciou k napodobňovaniu kultúr a tradícii, ktoré nie sú vašimi, zrádzajúc tak citovosť, ktorá je vlastná vášmu národu (...) To znamená, že je nevyhnutné, aby každé prípadné prispôsobenie vašej bohoslužby bolo založené na pozornom štúdiu prameňov, na objektívnom poznaní osobitostí vašej kultúry a na zachovaní spoločnej tradície celého koptského kresťanstva."25

21. Ekumenická hodnota spoločného bohoslužobného dedičstva

Medzi dôležitými poslaniami, zverenými predovšetkým východným katolíckym cirkvám, spomína Orientalium Ecclesiarum (č. 24), CCEO (kán. 903), ako aj Ekumenické direktórium (č. 39) aj nevyhnutnosť podporovať jednotu s východnými cirkvami, ktoré ešte nie sú v spoločenstve s Petrovým stolcom, určujúc aj podmienky, ktorými sú: náboženská vernosť starým tradíciám východných cirkví, lepšie vzájomné spoznávanie, spolupráca a bratská úcta osôb a sŕdc. Ide o dôležité princípy pre orientáciu cirkevného života každej jednotlivej východnej katolíckej komunity, ktoré majú osobitný význam na poli slávenia Božieho kultu, pretože práve v ňom východné katolícke a ortodoxné cirkvi najintegrálnejšie zachovali rovnaké dedičstvo.

V každom pokuse o bohoslužobnú obnovu bude preto potrebné vziať zreteľ na prax pravoslávnych bratov, poznať ju, rešpektovať a čo najmenej sa od nej vzdialiť, aby sa ešte nezväčšovali už jestvujúce rozdelenia, ale práve naopak, zvýšeným úsilím myslieť na možné prispôsobenie sa, plánovanie a spoluprácu. Tak sa prejaví tá jednota, ktorá už existuje v každodennom prijímaní toho istého duchovného pokrmu pochádzajúceho z prežívania spoločného dedičstva.26


(Obsah,0,1,2,3,4,5,6,7,8,9,10,11,12,13,14,15,16)