10. Kapitola X. - Manželstvo
Svätý Pavol hovorí o manželskom živote, pričom cituje Knihu pôvodu (Gen 2, 24)64 a dodáva: "Toto tajomstvo je veľké: ja hovorím o Kristovi a Cirkvi" (Ef 5, 32). Neprestajne to potvrdzujú všetky cirkvi, ktoré nás vovádzajú do pochopenia mnohostranného bohatstva manželského života.
Lebo on pripomína dielo stvorenia vesmíru, ktoré nachádza svoj vrchol v človekovi stvorenom na obraz a podobu svojho Stvoriteľa, a zdôrazňuje jeho spoločenskú dimenziu: človek nie je stvorený, aby bol sám. Povolaný pracovať a ovládnuť zem potrebuje pomocnicu, ktorá mu bude podobná, s ktorou utvorí jedno telo.
Toto tajomstvo sa ešte prehĺbi, ak hovoríme "o Kristovi a Cirkvi". V tajomstve Krista sa totiž v plnosti zjavuje vzťah stvorenia so svojím Pánom, ktorý je oveľa väčší ako stvorenie a na obraz ktorého bolo ono stvorené; on ho pred pádom zahaľoval svojou slávou a tajomne ho sprevádza týmto životom a ožiari ho v nebeskom Jeruzaleme (Ap 21, 23).
Bohoslužobné texty vyjadrujú túto dimenziu vzťahu v rôznych formách. Vyprosujú pre manželov pokoj, dokonalú lásku, svornosť, hojnosť dobier; umiernenosť, cudnosť, neporušené správanie, pravdu; vernosť danému slovu a stálosť vo svätej jednote, ktorá pochádza od Pána. To by malo charakterizovať nielen manželský život, ale aj inšpirovať spolužitie celej ľudskej rodiny podľa Pánovho príkladu, ktorý prišiel, aby v sebe zničil nepriateľstvo, zjednotil to, čo bolo rozdelené a zmieril všetkých s Bohom, prijmúc za manželku Cirkev. Vydal za ňu seba samého, očistil ju, aby bola svätá a nepoškvrnená (Ef 5, 25-27).
Vzťah lásky medzi manželom a manželkou sa tak stane plodným a vyústi do účasti na diele stvorenia plodením detí. V tom je v istom zmysle aj splnenie sľubu daného Abrahámovi, vyvolenému Bohom, že sa stane otcom mnohých národov a všetkých, čo sú povolaní prinášať živému Bohu poklonu v Duchu a v pravde.
V kán. 783 § 1 CCEO sa dušpastierom pripomína ich povinnosť postarať sa o veriacich, ktorí chcú prijať manželský stav, aby boli pripravení a oboznámení so zmyslom kresťanského manželstva, s jeho podstatnými znakmi jednoty a nerozlučnosti podľa obrazu dokonalej jednoty Krista s Cirkvou a s povinnosťami manželov voči sebe navzájom a k deťom (kán. 776 §§ 1 a 2).
Kán. 784 odkazuje na partikulárne právo cirkví sui iuris, pokiaľ ide o pravidlá pri skúmaní snúbencov, či sú pokrstení a slobodní. Za zmienku stojí, že na rozdiel od CIC (kán. 1065) CCEO používa len termín "krst" a nehovorí o myropomazaní, lebo, ako sme uviedli, ono má byť podľa východnej tradície udelené spolu s krstom.65
Nevyhnutným konštitutívnym prvkom manželstva je súhlas, ktorým sa muž a žena navzájom dávajú a prijímajú (kán. 817). Predpokladá sa, že vnútorný súhlas duše zodpovedá slovám a znakom používaným pri uzatváraní manželstva (kán. 824 § 1).
Iba tie manželstvá sú platné, ktoré sú vyslúžené posvätným obradom, teda v prítomnosti a s požehnaním hierarchu alebo správcu územia alebo kňaza, ktorému jeden alebo druhý udelil fakultu požehnať manželstvo (kán. 828 §§ 1 a 2). Manželstvo sa môže platne a dovolene sláviť aj v prítomnosti samých svedkov, keď nie je možná prítomnosť kompetentného kňaza, alebo je spojená len s veľkými ťažkosťami, prípadne v nebezpečenstve smrti, alebo ak sa múdro predpokladá, že takéto okolnosti budú trvať viac ako mesiac. V takom prípade, ak je to možné, je dovolené zavolať iného kňaza, aj nekatolíckeho, aby požehnal manželstvo (kán. 832 §§ 1 a 2).
82. Povinnosť posvätného obradu
Treba si všimnúť, že povinnosť posvätného obradu, teda kňazského požehnania, je pre platnosť manželstva špecifická vo východnom práve. V latinskej cirkvi sa vyžaduje len prítomnosť miestneho ordinára alebo farára alebo nimi delegovaného kňaza alebo diakona.66 Vo východnej tradícii kňaz, okrem toho, že asistuje, musí manželstvo aj požehnať. Požehnať znamená zastávať funkciu skutočného vysluhovateľa sviatosti z moci kňazského svätenia, aby manželia boli spojení Bohom na obraz dokonalej manželskej jednoty Krista s Cirkvou a boli zasvätení jeden druhému sviatostnou milosťou.
V kán. 832 § 3 CCEO sa upresňuje, že ak pre výnimočné okolnosti bolo manželstvo slávené iba pred svedkami, majú manželia čo najskôr dostať kňazské požehnanie manželstva.
83. Kompetencie na požehnanie manželstva
Pokiaľ ide o kompetencie požehnávať manželstvo, aj CIC aj CCEO predpisujú normu rovnakého znenia: Miestny ordinár alebo farár "požehnávajú platne manželstvo na akomkoľvek mieste na ich území, či už manželia sú alebo nie sú ich podriadení, ak aspoň jeden z nich patrí do cirkvi sui iuris" vysluhovateľa.67
Pokiaľ ide o delegáciu na požehnanie manželstva, v kán. 830 § 1 CCEO sa určuje, že miestny ordinár alebo farár "môžu na nimi spravovanom území udeliť kňazom ktorejkoľvek cirkvi sui iuris, a to aj latinskej, fakultu požehnať príslušné manželstvo". Na druhej strane aj ordinár alebo farár latinského obradu môžu východným kňazom delegovať fakultu asistovať a požehnať manželstvo latinských veriacich.68
Predovšetkým treba myslieť na to, že s výnimkou prípadu, keď hierarcha alebo správca sú z inej cirkvi sui iuris pri rešpektovaní kán. 916 CCEO, slávenie má prebiehať ad liceitatem v obrade manželov alebo jedného z nich, ak sú rôznych obradov.69 Slávenie v inom obrade je teda nedovolené, ale v jednotlivých prípadoch ho môže dovoliť Apoštolský stolec.
V kán. 831 § 2 CCEO sa spresňuje, že manželstvo sa má sláviť pred farárom územia, z ktorého pochádza budúci manžel, ak to partikulárne právo neurčuje inak alebo nieto ospravedlnenia z nejakej oprávnenej príčiny.
V prípade miešaných manželstiev medzi východnými katolíkmi a pravoslávnymi povinnosť dodržať formu, teda vyslúžiť sviatosť v prítomnosti hierarchu alebo farára územia alebo ich delegáta, vyžaduje sa iba kvôli dovolenosti. Na ich platnosť sa vyžaduje len kňazské požehnanie (kán. 834 § 2 CCEO).70
84. Príkaz dodržiavať predpisy bohoslužobných kníh
"Okrem prípadu nevyhnutnosti pri slávení manželstva majú sa dodržať predpisy bohoslužobných kníh a zákonné zvyky" (kán. 836). Pri revízii a prípadnom prepracovaní bohoslužobných predpisov týchto slávení, kompetentné autority každej cirkvi sui iuris musia sa usilovať zachovať to bohatstvo, ktoré je charakteristické pre ich vlastné dedičstvo a ktoré osobitne zdôrazňuje význam manželskej ustanovizne v priebehu celých dejín spásy a v teologických termínoch vyjadruje jeho úzky vzťah k tajomstvu zasnúbenia medzi Kristom a Cirkvou.
V kán. 782 CCEO sa hovorí o zasnúbení, ktoré sa koná pred manželstvom, že sa riadi partikulárnym právom (§ 1). Kánon však spresňuje, že prísľub manželstva nedáva nárok na vymáhanie manželského sľubu. V stáročnej praxi dodržiavanej v mnohých cirkvách aj dnes sa zasnúbenie veľa ráz nazýva "obrad prsteňov" a je obyčajne slávené spolu s manželským obradom, ktorý sa nazýva aj "obrad korunovania".
Presný význam obradu zasnúbenia je v tom, že má vyjadriť súhlas budúcich manželov, zatiaľ čo v obrade korunovania sa chce podčiarknuť uvedenie do plnosti manželského života. Obsahom obradu zasnúbenia nie je len jednoduchý sľub, ale definitívny záväzok. Preto nie je vhodné, aby sa zasnúbenie slávilo povrchne alebo na začiatku plánov na manželstvo. Bohoslužobné obrady pri prvých krokoch uskutočňovania týchto plánov - menej slávnostné a menej definitívne - jestvujú v mnohých cirkvách a patria k ich tradícii, hoci v iných cirkvách sa bežne nepraktizujú. Lepšie pochopenie a ich eventuálna obnova by mohla poslúžiť na posvätenie rozličných momentov na ceste kresťanských párov až k jej plnému uskutočneniu.