Pri označení kompetentnej autority na usporiadanie verejného Božieho kultu treba sa nám odvolať na kán. 657 a kán. 668 § 2 CCEO. V patriarchálnych cirkvách je ňou patriarcha so súhlasom synody biskupov (využijúc pri tom spoluprácu bohoslužobnej komisie patriarchálnej cirkvi).²⁷ Treba poznamenať, že to, čo je určené so zreteľom na patriarchálne cirkvi, podľa kán. 152 CCEO sa vzťahuje aj na arcibiskupské cirkvi. V metropolitných cirkvách sui iuris je kompetentnou autoritou metropolita so súhlasom rady hierarchov. V obidvoch prípadoch sa vyžaduje predchádzajúci posudok Apoštolského stolca; vo všetkých ostatných cirkvách je kompetentnou autoritou iba Apoštolský stolec a v ním určených hraniciach biskupi a ich zákonne ustanovené komisie (kán. 657 § 1). Ostatné kánony CCEO dávajú obraz spoločných noriem, ktoré usporadúvajú celý komplex bohoslužobného života vo východných cirkvách.

Vzájomné prepojenie bohoslužobných úloh, zverené autorite cirkvi, sa spresňuje v súčasnej legislatíve v kán. 199 § 1 CCEO, kde sa zdôrazňuje úloha "eparchiálneho biskupa ako moderátora, podporovateľa a ochrancu celého bohoslužobného života eparchie". Podobný záväzok sa vyžaduje v iných kánonoch od jeho spolupracovníkov: protopresbyterov (kán. 278 § 1), parochov (farárov) (kán. 289 § 2), rektorov chrámov (kán. 309).

Úlohou biskupa je bdieť nad tým, aby sa bohoslužobný život "čo najlepšie rozvíjal a bol regulovaný podľa predpisov a zákonných zvykov vlastnej cirkvi sui iuris" (kán. 199 § 1). Biskup teda nekoná sám, na základe vlastného úsudku alebo miestnych zvykov, ale sleduje dedičstvo vlastnej cirkvi sui iuris. Týmto spôsobom sa autorita jednotlivých biskupov stáva podielom na vyššej autorite, ktorá riadi bohoslužobný život vlastnej cirkvi sui iuris.

Biskup vo vykonávaní svojho poslania moderátora bohoslužobného života nemá konať svojvoľne, ani nemá schvaľovať nesprávne správanie sa skupín či frakcií, ale spolu so svojím klérom má byť pozorným ochrancom bohoslužobného povedomia, ktoré je prítomné a činné v živej pamäti jemu zvereného Božieho ľudu. Ako sensus fidelium je určovateľom v chápaní viery, v ktorú sa verí, rovnako je ním aj v ochrane viery, ktorá sa slávi. Ľud zo svojej strany má byť verný usmerneniam svojho pastiera a má sa usilovať pochopiť ich do hĺbky a realizovať ich poslanie. Na napomáhanie lepšieho chápania a slávenia bohoslužieb majú byť utvorené eparchiálne komisie odborníkov. Veľký význam v liturgickom dozrievaní Božieho ľudu má prítomnosť autentických spoločenstiev východných mníchov a mníšok, ktoré by mali predstavovať miesto, na ktorom sa vďaka daru Svätého Ducha v plnosti prežíva tajomstvo, ktoré sa denne slávi vo viere.

Apoštolský stolec vždy zohrával dôležitú úlohu pri udržiavaní a harmonickom rozvoji bohoslužobnej praxe východných katolíckych cirkví. Táto úloha sa uskutočňovala rozličnými spôsobmi, ktoré postupne vyústili do vzniku Komisie pre úpravu bohoslužobných kníh východnej cirkvi, založenej v roku 1717 a pôsobiacej v lone kongregácie Propaganda Fide až do roku 1862. Jej úpravy boli poplatné mentalite a presvedčeniu oných čias, v ktorých sa videla istá podradenosť ostatných obradov voči latinskému rítu, ktorý sa pokladal za uprednostnený ("ritus praestantior"). To mohlo mať za následok zásahy do východných bohoslužobných textov, ktoré si dnes, vo svetle teologických štúdií a myslenia, žiadajú revíziu v zmysle návratu k starootcovským tradíciám.²⁸ Jednako však táto komisia za pomoci najlepších odborníkov tých čias zachovala veľkú časť východného dedičstva, ochránila ho často od škodlivých pokusov a publikovala drahocenné vydania bohoslužobných textov pre mnohé východné cirkvi. Dnes, najmä po slávnostných vyhláseniach Apoštolského listu Orientalium Dignitas Leva XIII., po ustanovení špeciálnej a stále aktívnej komisie pre bohoslužby v rámci Kongregácie pre východné cirkvi v roku 1931 a predovšetkým po II. vatikánskom koncile a apoštolskom liste Jána Pavla II. Orientale Lumen, je úcta k východným bohoslužbám neodškriepiteľným postojom a Apoštolský stolec môže ponúknuť cirkvám oveľa kompletnejšiu službu.

Ak v minulosti bola pomoc Apoštolského stolca v bohoslužobnom živote východných cirkví neraz prospešná, tak dnes sa rovnako ukazuje nevyhnutnou v núdznych situáciách, v ktorých sa nachádzajú mnohé východné cirkvi. Práve dôležitosť bohoslužby ako božsko-ľudskej činnosti, ktorá uskutočňuje spásu hic et nunc, a jej povaha privilegovaného miesta, ktoré uchováva a vyjadruje depositum fidei, odôvodňujú potrebu ochrany a starostlivosti, ktorú Apoštolský stolec vykonáva vo vzťahu k východnej bohoslužobnej praxi. Ide o zaručenie a ochranu viery v jednom z jej najdôležitejších vyjadrení. Toto presvedčenie motivovalo formuláciu kán. 657 § 1 CCEO, ktorý vyhradzuje potvrdenie bohoslužobných kníh Apoštolskému stolcu v tých cirkvách, ktoré nie sú ani patriarchálne, ani metropolitné sui iuris, a ktorý žiada predchádzajúcu kontrolu týchto textov pre patriarchálne alebo metropolitné cirkvi. Táto kontrola sa, samozrejme vzťahuje, na všetko, čo má niečo spoločné s bohoslužobným slávením.

Počas stáročí rôzne okolností vyprovokovali dôležité zmeny na jazykovom poli. Na samých východných územiach sa pomaly ale isto menili pôvodné jazyky. Niektoré celkom zanikli a boli nahradené inými. V inom prípade zase skupiny veriacich kresťanov východných cirkví opustili svoju vlasť a usadili sa inde, vedľa kresťanov vychovaných v odlišných tradíciách. Postupom času sa začlenili do kultúrneho kontextu vlastného miestu ich pobytu. Často stratili poznanie a používanie svojich pôvodných jazykov. Účasť na bohoslužbe vlastnej cirkvi sa tak javila ťažšia. Aby sa predišlo týmto ťažkostiam, východné cirkvi sa už od staroveku často starali o preloženie vlastných liturgických kníh do jazykov zrozumiteľných veriacim.

Kán. 657 § 2 CCEO upresňuje, že právo potvrdiť preklady bohoslužobných kníh náleží autoritám, ktoré sú kompetentné na potvrdenie takýchto kníh, ak ide o cirkvi patriarchálne a metropolitné sui iuris, po tom, čo o tom zaslali správu Apoštolskému stolcu.

Rozmnoženie eparchií alebo cirkví sui iuris, ktoré patria do spoločnej liturgickej rodiny a ktoré používajú rovnaký jazyk, neraz aj na rovnakom území, vyžaduje, aby sa používali jednotné preklady. Je vhodné, aby sa kompetentné autority dohodli medzi sebou na dosiahnutí tohto cieľa.

V kán. 3 CCEO sa hovorí o bohoslužobnom práve, pričom sa odkazuje na predpisy bohoslužobných kníh. Okrem nich sa v CCEO spomínajú aj iné normy bohoslužobného rázu, ktoré boli vydané kompetentnými autoritami cirkví sui iuris a nenachádzajú sa v bohoslužobných knihách: pravidlá (kán. 668), predpisy cirkví sui iuris (kán. 199), bohoslužobné zákony (kán. 150 § 2). Všetky tieto smernice všeobecného, ako aj partikulárneho práva majú silu zákona. Vzhľadom na tie posledné sa v kán. 3 CCEO nalieha na povinnosť presne ich zachovávať.

27. Zložitosť partikulárneho bohoslužobného práva

Pri múdrej a realistickej interpretácii partikulárnych predpisov je nevyhnutné pamätať na to, že ony zachovávajú celistvosť celku, do ktorého sa vkladajú tieto predpisy, hoci netvoria vždy úplne homogénny celok. Rozmanité normy, tak v liturgických knihách, ako aj iné, boli totiž rozmanito formulované, pričom sa prispôsobovali osobitným požiadavkám rozdielnych prostredí a súvislostí. Výsledkom toho je, že za rôznych okolností sa mohli vyvinúť rôzne a neraz aj protichodné orientácie. Autority kompetentné pri riadení bohoslužobného života sú povinné zvážiť ich vo svetle vyššie opísaných všeobecných princípov a pamätať na spojitosť s originálnymi tradíciami a novými požiadavkami dneška. Ide o dôležitú a citlivú záležitosť. Preto sa musia postarať o výskum a štúdium, ktoré pomôžu objaviť tak teologické, ako aj pastorálne významy.

V kán. 1508 CCEO, podobne ako v kán. 27 CIC sa tvrdí, že zvyk je najlepším interpretom zákona a v kánonoch 1507 a 1509 sa vysvetľujú pravidlá na jeho používanie. Ako sa spresňuje v kán. 1507, zvyk je plodom stálej a pokojnej praxe miestnych spoločenstiev, pretože vyrastá z koreňov života ľudu. Aj so zreteľom na to je nevyhnutné múdre rozlišovanie, aby sa zachovalo to, čo je platné a podnetné pre ozajstný kresťanský rozkvet, a aby sa zasiahlo do toho, čo je zbytočné alebo menej zodpovedajúce pravým vlastným tradíciám.

V kán. 656 § 1 CCEO sa tvrdí, že pri bohoslužobnom slávení sa môžu používať len tie knihy, ktoré boli cirkevne schválené. Hoci tu ide o jednoznačný princíp, v praxi vznikajú ťažkosti. Niektorým východným katolíckym cirkvám totiž chýbajú vlastné vydania bohoslužobných kníh, alebo aspoň niektorých, a preto používajú knihy používané v pravoslávnych cirkvách, ktoré, čo treba objektívne priznať, sú niekedy veľmi dobre pripravené. Takéto používanie zvyčajne prebieha s mlčanlivým súhlasom Apoštolského stolca alebo miestnej autority. Táto nevyhnutnosť, pri ktorej treba s rozvahou zvážiť každú vec, môže sa ukázať ako cenný zvyk, keďže vyjadruje síce čiastkové, ale predsa len hlboké a veľavravné spoločenstvo, ktoré aj dnes jestvuje medzi katolíckymi a pravoslávnymi cirkvami, veď majú spoločný pôvod, a môže byť dynamickým zárodkom znovunastolenia plného spoločenstva. Na druhej strane zas mnohé vydania bohoslužobných kníh vydaných Rímom si veľa ráz vážia a používajú pravoslávni bratia. Preto treba zabrániť všetkým nepotrebným rozdielom medzi bohoslužobnými knihami východných katolíckych a pravoslávnych cirkví. Naopak, nech sa v miere, v akej je to len možné, podporujú spoločné vydania. Pápež Ján Pavol II. sa pri tejto príležitosti obrátil na katolíkov arménskej cirkvi, pričom to potvrdil: "S veľkou túžbou si želám, aby sa spoločné štúdium bohoslužby a jej nevyhnutných prispôsobení stalo privilegovaným miestom spolupráce medzi katolíckymi a pravoslávnymi Arménmi".²⁹

Toto želanie sa nanovo potvrdilo všeobecnými smernicami Ekumenického direktória (187), v ktorom sa odporúča používať bohoslužobné knihy spoločne s inými cirkvami alebo cirkevnými spoločenstvami, pretože "keď kresťania prosia spoločne, jednohlasne, ich spoločné svedectvo dosiahne nebo a je pochopené aj na zemi".

V kán. 621 §§ 1 a 2 CCEO je reč o katechetických direktóriách, ktoré majú byť vypracované v metropolitných a patriarchálnych cirkvách. Vyžaduje sa, aby sa pamätalo na osobitnú povahu východných cirkví natoľko, aby v katechetickom vyučovaní žiarila dôležitosť Biblie a bohoslužby, ako aj tradície vlastnej cirkvi sui iuris v patrológii, hagiografii a ikonografii. Treba zdôrazniť, že na Východe, a to sa dnes odporúča aj v západnej cirkvi, katechéza nemôže byť oddelená od bohoslužby, pretože z nej, je ako z tajomstva Krista celebrovaného in actu inšpirovaná. Toto je metóda prijatá mnohými otcami Cirkvi na formáciu veriacich. Prejavuje sa v "katechéze" pre katechumenov a v "mystagógii" alebo v "mystagogickej katechéze" pre tých, ktorí sú uvádzaní do Božích tajomstiev. Takým spôsobom sú veriaci ustavične vedení k radostnému znovuobjaveniu slova, smrti a vzkriesenia ich Pána, do ktorých ich uviedol Duch Otca. Cez pochopenie toho, čo slávia, a úplné prijatie toho, čo je slávené, objavujú plán svojho života. Mystagógia je teda obsahom ich vykúpenej, posvätenej existencie na ceste k zbožšteniu a ako taká je aj základom duchovnosti a morálky. Preto sa odporúča, aby proces katechizácie jednotlivých východných katolíckych cirkví konkrétne vychádzal z vlastných špecifických bohoslužobných slávení.

(Obsah,0,1,2,3,4,5,6,7,8,9,10,11,12,13,14,15,16)