Bohoslužba každý deň viacerými spôsobmi a v rozmanitých momentoch "budujte z tých, ktorí sú v Cirkvi, svätý chrám Pánov, pričom do Božieho príbytku sú vbudovaní Duchom".³³ Sviatosti sú podstatnými momentmi bohoslužobného života. Nie sú však izolované, ale vložené do kontextu, ktorý je pre ne pripravený a rozširuje ich účinok a úžitok. Veľký význam má modlitba, ktorá osvetľuje rôzne časti dňa a cykly roka. V kódexe dostáva meno "Božie chvály" a obsahuje pokorné prosby a počúvanie Božieho slova, ale nadovšetko chválu. Každodenné Božie chvály majú za úlohu vyžarovať v každom momente dňa Božiu milosť, ktorá sa vylieva z paschálneho tajomstva, sláveného par excellence v eucharistii. Ďalšími prvkami sú posvätné budovy s architektonickým poriadkom, chrámové zariadenie, sväté ikony, ako aj obradné vykonávanie rozmanitých služieb.

Ročný cyklus sviatkov, ktorý má vo svojom strede Paschu a ktorý sa člení na sviatky v jednotlivých mesiacoch, na týždenný a denný cyklus, ba aj sám cyklus udalostí života poznamenaný sviatosťami, ktoré sa vzájomne prenikajú a podporujú, čím sa utvára obdivuhodný celok, ktorý sprítomňuje jednotlivé momenty dejín spásy a nimi zasa prúdi celý duchovný život veriacich. Tak sa utvoril kalendár rôznych východných cirkví, charakteristický múdrou duchovnou harmóniou.

Okrem nedieľ a každoročného sviatku Paschy sa vo všetkých východných cirkvách slávia aj iné sviatky s väčším významom. V kán. 880 § 1 CCEO sa určuje, že pokiaľ ide o sviatky spoločné pre všetky východné cirkvi, ich ustanovenie, preloženie alebo zrušenie závisí jedine od najvyššej autority Cirkvi. Ustanoviť, preložiť alebo zrušiť ostatné náleží autorite, ktorej prislúcha ustanoviť partikulárne právo, pričom si však má stále uvedomovať povinnosť zachovať vlastné dedičstvo a nepripustiť zmeny, ak len nie z dôvodu vlastného organického vývoja.³⁴

Niektoré dôležitejšie sviatky sa pokladajú za prikázané a niektoré z nich sú spoločné všetkým východným cirkvám.³⁵ V tieto sviatky sú veriaci kresťania povinní zúčastniť sa na Božom kulte a zdržať sa činností, ktoré by zabránili tejto účasti.³⁶

Okrem sviatočných dní a obyčajne aj prípravných dní na ich slávenie majú sa zachovať aj tzv. kajúcne dni,³⁷ počas ktorých sú veriaci kresťania povinní dodržať pôst a zdržanlivosť spôsobom určeným partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris.³⁸

Ak boli v nedávnych časoch do kalendárov východných katolíckych cirkví zavedené sviatky alebo pôsty pochádzajúce z latinskej alebo z iných, nesúvisiacich bohoslužobných tradícií, treba sa s pastoračnou rozvážnosťou postarať o návrat tradičnej štruktúry kalendára, odstrániac prvky nezlučiteľné s duchom a s povahou východného dedičstva.

Dovtedy, kým sa medzi všetkými kresťanmi nedosiahne kýžená zhoda vo veci ustálenia jedného dňa na spoločné slávenie sviatku Paschy, treba podporovať prax, ktorá sa už zaužívala v niektorých katolíckych spoločenstvách, čo žijú v krajinách s pravoslávnou väčšinou, aby sa Pascha slávila v deň, v ktorý ju slávia pravoslávni. Je to aj v súlade s usmernením, formulovaným na II. vatikánskom koncile v Dodatku k Sancrosanctum Concilium a v Orientalium Ecclesiarum č. 20. Okrem toho bude to znakom ekumenického bratstva a veriacim katolíkom sa umožní harmonicky sa včleniť do spoločnej duchovnej klímy, ktorá sa často pociťuje aj v občianskom živote, čím sa napokon zabráni nežiadúcemu časovému posunu.

V štúdiu a v mystagógii o sviatostiach, ktorá sa predkladá ľudu, ako aj vo všetkých bohoslužobných sláveniach Cirkvi je stále základnou normou nájsť funkčné a nenahraditeľné spojenie s Kristom, Pánom. V rozmanitých obdobiach cirkevného roka si pripomíname hlavné udalosti dejín spásy. Tie zo Starého zákona, ktoré majú svoje naplnenie v Kristovi, a z Nového zákona, ktoré predstavujú jeho život medzi ľuďmi, keď im dával spasiteľné prikázania a viedol ich k poznaniu pravého Boha,³⁹ a z obdobia Cirkvi, v ktorej Pán ďalej koná obdivuhodné diela vo svojich svätých. To platí najmä o sviatostiach, v ktorých nás rozličným spôsobom očisťuje vodou, posväcuje Duchom a v ktorých nám v tajomstve svojho tela a krvi zanechal pamiatku svojho utrpenia na našu spásu.

Východné cirkvi tradične vedeli vložiť do svojich bohoslužieb rôzne prvky, ktoré zodpovedajú citlivosti duše ľudu. Majú vlastné formulácie a formy nábožnosti, presne neurčené, viac individuálne a azda jednoduchšie, napr.: strelné modlitby, slávenie jednotlivých pobožností s ich vlastným osobitým obsahom, uctievanie sv. kríža, ikôn, relikvií, svätých miest, používanie sviec, kadidla, niekedy aj obetovanie zvierat. Tieto výrazy nábožnosti obyčajne ostali spojené s bohoslužobným životom, nachádzajú v ňom inšpiráciu a istým spôsobom sa doň včleňujú. Pravdepodobne v tom je príčina, že sa nerozvinul komplex pobožností, ktorý by bol paralelný s oficiálnym kultom, ako to bolo na Západe.

Východné katolícke cirkvi však prijali mnohé pobožnosti, ktoré sú vlastné latinskej cirkvi a ktoré teda nepatria k tradičnej štruktúre východného kultu. Nie je vhodné, aby osobitné pobožnosti, ktoré prispievajú k duchovnému životu veriacich, boli cudzie vlastnému dedičstvu každej cirkvi. Ak sa totiž vyvíjajú nezávisle od neho, môžu dať podnet na vznik paralelných forie0m duchovnosti. Keďže však tieto pobožnosti sú v katolíckych východných cirkvách už veľmi rozšírené a v skutočnosti živia a posilňujú ich veriacich, bolo by vážnou nerozumnosťou a znakom malej pastoračnej citlivosti pokladať si za svoju povinnosť ich ľahkovážne vykorenenie.

Autority cirkvi sui iuris však nech konkrétnym spôsobom podnecujú autentickú mystagogickú formáciu veriacich, avšak v prvom rade kňazov, a to k duchovnosti, ktorá by vyvierala z vlastných liturgických tradícii. Obohatení o takúto lepšiu formáciu sa veriaci postupne stanú stále viac schopnými prežívať a znovu objavovať bohatstvá vlastnej bohoslužby. V tejto pastorálnej akcii je potrebné inšpirovať sa tým, čo sa odporúča v bode 13 koncilovej konštitúcie O posvätnej liturgii: "Nábožné cvičenia kresťanského ľudu treba však tak usporiadať, aby boli v súlade s bohoslužbou, od nej sa istým spôsobom odvodzovali a k nej ľud privádzali." V každom prípade treba mať na zreteli to, čo ustanovuje kán. 656 § 2: "Knihy modlitieb a pobožností, určené na verejné alebo súkromné používanie veriacich, vyžadujú si cirkevné schválenie".

Starajúc sa o uchovanie a rozkvet cenných východných tradícií, "svätý všeobecný cirkevný snem potvrdzuje a schvaľuje dávnu disciplínu sviatostí, ktorá jestvuje vo východných cirkvách, ako aj spôsob, akým sa sviatosti slávia a vysluhujú; a želá si, aby sa - ak treba - táto prax obnovila".⁴⁰ V bodoch 13 - 18 Orientalium Ecclesiarum spresňuje niektoré najnaliehavejšie pokyny, ktoré môžu a majú slúžiť ako modely pre kritériá aplikácie na iné prípady. To sa aspoň čiastočne uskutočnilo na rovine všeobecného zákona v kódexe (CCEO), ale musí sa ešte konkretizovať najmä na úrovni partikulárneho práva, a to autoritami jednotlivých cirkví sui iuris.

Koncil sa neuspokojuje len s potvrdením a chválou starej doktríny platnej vo východných cirkvách, ale želá si, aby bola obnovená tam, kde bola ochudobnená alebo odstránená. Preto jednotlivé cirkvi sui iuris majú revidovať svoje vlastné právo, pričom musia brať do úvahy túto požiadavku a začať odvážne, ale s rozvahou a postupne s návratom k tým prvkom, ktoré sa vytratili. Ak je to nevyhnutné, musia zmeniť neskoršie zavedenú prax i právo všade tam, kde by obidvoje boli v nesúlade s tu nastolenými princípmi, hoci by išlo aj o zmeny rozhodnutí synôd alebo o vzdialenie sa od pokynov, ktoré boli vydané v rôznych obdobiach a z rôznych dôvodov kongregáciami Apoštolského stolca.

Cirkev, v ktorej sa zjavuje Boh, svojím spôsobom predstavuje sviatosť, z ktorej pochádzajú jednotlivé sviatosti. Podľa kán. 673 slávenie sviatosti je úkonom Cirkvi, teda spoločenstva všetkých členov Božieho ľudu, Kristovho tela, "pevne zviazaného a pospájaného všetkými oživujúcimi spojivami podľa činnosti primeranej každej časti" (Ef 4, 16). To umožňuje aktívnu účasť všetkých veriacich na slávení. Je dôležité, aby sa táto účasť všetkých členov Božieho ľudu v dynamike slávenia uskutočnila a vždy prejavila v slávení sviatostí, ktoré sú vrcholnými úkonmi života Cirkvi.

41. Sviatostnosť stvorenstva

V kán. 667 CCEO sa tvrdí, že Cirkev je povinná udeľovať sviatosti, aby pod viditeľným znakom komunikovala tajomstvá Krista", a preto, že v nich "náš Pán Ježiš Kristus posväcuje ľudí silou Svätého Ducha, aby sa stali skutočnými ctiteľmi Boha Otca, a vštepuje ich do seba samého a do Cirkvi, svojho tela". Sviatosti teda predstavujú predovšetkým tajomstvá Krista, všetko, čo on učinil na zemi, aby uskutočnil plán skrytý od vekov v Bohu, ktorý všetko stvoril (Ef 3,9 - 11): "zjednotiť v Kristovi všetko, čo je na nebi, aj čo je na zemi" (Ef 1,10), aby nás postavil "pred svoju tvár svätých a nepoškvrnených v láske" (Ef 1, 4).

Tajomstvá Krista sú nám sprostredkúvané cez viditeľné znaky. Sviatosti teda sú prostriedkami, v ktorých sú stvorené veci povýšené do poriadku vďakyvzdávania Bohu, a tak dosahujú plnosť svojho zmyslu. Ekonómia Božej milosti udeľovanej ľuďom sa uskutočňuje skrze skutky a slová (Sk 1, 1), vyzdvihujúc kozmické elementy: predovšetkým ľudské telo, potom vodu, olej, chlieb, víno; nádoby, ako je eucharistická čaša; posvätné budovy so všetkým, čo predstavujú a obsahujú vo svojom vnútri, najmä kríž a sväté ikony; posvätné miesta a časy. Tieto elementy Pán Ježiš skrze Svätého Ducha prijíma, obnovuje a zveruje Cirkvi ako prostriedky spásonosnej sviatostnosti. Milosť Svätého Ducha ich totiž používa na vykúpenie a posvätenie človeka a vesmíru (Rim 8, 16 - 25) a aby sa vzdával Otcovi náležitý kult. V tomto kontexte požehnania a bohoslužobné gestá nadobúdajú všetok svoj význam. V teológii bohoslužby a tým aj v mystagógii pre ľud má sa toto stať dôležitou a nevyhnutnou látkou úvah a vysvetľovania.

(Obsah,0,1,2,3,4,5,6,7,8,9,10,11,12,13,14,15,16)