Apoštol Pavol píše Efezanom, pričom ponúka obraz prvkov, ktoré majú charakterizovať spôsob života veriacich, najmä modlitbový vzťah s Bohom: "Buďte naplnení Duchom a hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho. Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista" (Ef 5, 18-20). Kresťanská modlitba má stále svoj prameň vo Svätom Duchu, ktorý daruje prúdy živej vody, ktoré vyvierajú z osláveného Krista (Jn 7, 38-39). Je to Duch, ktorý jediný pozná tajomstvá Boha (1 Kor 2, 1), jediný, ktorý vie, za čo a ako máme prosiť, a prichádza nám na pomoc v modlitbe (Rim 8, 26-27).

Veriaci odpovedá na tento dar tým, že je pripravený počúvať Božie slovo a ponúka ochotu svojho srdca veriť, že Kristus je Boží Syn, poslaný Otcom uskutočniť našu spásu (Jn 6, 29). Apoštol nám totiž prikazuje ospevovať Boha vo svojom srdci, označujúc týmto výrazom nielen sídlo našich citov, ale najhlbšie vnútro každého ľudského bytia, ako sa to javí z výčitky Ježiša tým, čo ho obklopovali: "Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa" (Mt 15, 8).

Už Starý zákon povolával modliť sa sedemráz cez deň (Ž 118 /119/, 164), aby modlitba vypĺňala celý deň. Rovnaký príkaz sa s naliehavosťou predkladá v Novom zákone, v ktorom nám Pán pripomína "stále sa modliť a neochabovať" (Lk 18, 1).

"Nezanedbávajte seba samých, nezbavujte Pána jeho vlastných údov, nerozdeľujte jeho telo, nerozháňajte jeho údy, neuprednostňujte potreby tohto života pred Božím slovom, ale zjednoťte sa každý deň, ráno a večer, spievajúc žalmy a modliac sa v Pánovom dome".⁷⁸ Božie chvály ustavične oživujú ducha bedlivosti v túžbe po Pánovom príchode a posväcujú deň. Tým, že pripomínajú Pánovu prítomnosť, rozširujú jeho milosť, prenikajú celú existenciu človeka a začleňujú ju do života Trojice. Posväcujú veriaceho v dimenzii času, v ktorom žije, počas hodín, dní, týždňov, mesiacov a rokov, aby to bola naozaj ustavičná modlitba podľa apoštolského príkazu. Sám termín "Božie chvály" - spojený s výrazmi neraz použitými vo Svätom písme alebo s tými, ktoré im dávali niektoré cirkvi či bohoslužobné texty, ako je "obeta chvály", "duchovná obeta", "obeta mysle" - označuje kult, ktorý zahrnuje rôzne hodiny dňa a vyjadruje náboženskú dimenziu, ktorá mení život človeka a kladie ho do osobného spoločenstva s Trojicou. Jednotná kresťanská tradícia Východu a Západu vždy uznávala mnohé formy, prijaté z mníšskeho života, ako privilegované východiská, v ktorých sa táto dimenzia realizuje.

Božie chvály sú školou modlitby v každej cirkvi. V nej sa vyučuje pôvodnému spôsobu oslavy Boha v Kristovi v jednote celého tela a podľa príkladu jeho Hlavy.

Slávenie časoslovu je pretkané Svätým písmom, Božím slovom, daným na "poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby Boží človek bol dokonalý a pripravený na každé dobré dielo" (2 Tim 3, 16). Stôl slova nie je pripravený iba z čítaní, ktoré obsahujú biblické texty určené na čítanie a organicky usporiadané počas liturgického roka , ale aj bohatou zbierkou bohoslužobných hymnov, ktorými sa oprávnene pýšia všetky cirkvi kresťanského Východu. Ony sú "pokračovaním čítaného, pochopeného, prijatého a nakoniec spievaného slova, jemnými parafrázami biblického textu, prefiltrovaného cez osobnú skúsenosť jednotlivca a spoločenstva".⁷⁹

Obdivuhodne rozvinutá a bohatá hymnografia a euchológiá tvoria azda najoriginálnejšiu časť východných bohoslužobných slávení. Mnohostranné vplyvy, prevažne sýrske a helénske, sa v nich prelínajú a vzájomne obohacujú, a tak privádzajú ku kontemplácii kresťanského tajomstva podľa celkového pohľadu, ktorý naň mali otcovia Cirkvi. Texty Božích chvál, napísané a upravované mnohými autormi, najmä mníchmi, ktorí sa počas stáročí ustavične venovali modlitbe, dávajú nám do dedičstva bohatý a neodcudziteľný majetok duchovného života. Zodpovedajú špecifickej povahe každej východnej cirkvi, v ktorej sú stále hlboko zakorenené. Rovnako ako Sväté písmo musia sa študovať a meditovať, aby vyjavili drahocenné perly, ktoré obsahujú. Božie chvály sú teda privilegovaným miestom štúdia kresťanskej duchovnosti, ktorá vychádza z modlitby Cirkvi.

Východné katolícke cirkvi boli často v pokušení zanechať spoločné a slávnostné slávenie Božích chvál, nahradiac ho zo strany kléru individuálnym recitovaním časoslovu, zatiaľ čo každodenné slávenie eucharistie často ostalo takmer jedinou formou bohoslužby spoločenstva. Kde nastalo takéto umenšenie, alebo sa úplne stratil zvyk sláviť Božie chvály s ľudom, tam sa treba bez váhania vrátiť k starej tradícii. Veriaci nemajú byť zbavení tohto jedinečného prameňa modlitby, naplneného pokladmi autentickej doktríny.

Je žiadúce, aby obnovenie mníšskeho života vo východných katolíckych cirkvách, ktoré sa z rozličných strán pociťuje ako mimoriadne naliehavé, umožnilo, aby sa monastiere stali privilegovanými miestami, kde by znovu slávnostným spôsobom zneli Božie chvály. Keďže na Východe sa Božie chvály zachovávali nielen v mníšskych spoločenstvách, ale aj vo farnostiach, v CCEO sa pripomína povinnosť, na ktorú sa neraz ľahko zabúda, alebo sa obchádza - sláviť Božie chvály v katedrálach, vo farnostiach, v mníšskych spoločenstvách a v seminároch.⁸⁰ Treba dodržať predpisy bohoslužobných kníh (kán. 309), ale povrchné dodržiavanie nie je dostačujúce. Zodpovední sa majú čo najviac usilovať, aby veriaci pochopili zmysel a hodnotu tejto modlitby, zamilovali si ju, zúčastňovali sa na nej a nachádzali v nej duchovnú potravu.⁸¹ Nech sú k tomu vedení naozajstným mystagogickým programom, ktorý im dovolí získať zo slávenia rôznych momentov cirkevného roka potravu pre vlastný duchovný život.

V kán. 337 CCEO sa určuje, že "všetci klerici majú sláviť Božie chvály podľa partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris". Pre klérus teda ide o povinnosť. Ideálna forma slávenia, ktorá lepšie poukazuje na hodnotu modlitby Cirkvi a za Cirkev, je zaiste spoločná modlitba, na ktorú treba povzbudzovať a ktorá má vždy mať prednosť. Keď spoločnej forme slávenia bránia objektívne dôvody, nech sa klerici modlia posvätné texty Božích chvál aspoň individuálne, prihovárajúc sa ustavične v mene všetkých za im zverený ľud, za potreby Cirkvi a za celý svet, ako to má robiť dobrý pastier. Autority cirkví sui iuris nech určia rozumné normy, ktoré budú riadiť takúto individuálnu modlitbu. Po pozornom štúdiu v procese výberu textov nech sa dá prednosť tým častiam, ktoré sú tradične dôležitejšie vo vzťahu k štruktúre bohoslužby vlastnej cirkvi a nech pri tom majú na zreteli aj reálne možnosti kléru. Takto vypracované texty budú spolu popri kompletných a tradičnejších formách Božích chvál užitočné pri oživení individuálnej, rodinnej alebo skupinovej modlitby veriacich laikov.

(Obsah,0,1,2,3,4,5,6,7,8,9,10,11,12,13,14,15,16)