Koncilové dokumenty, CCEO a autoritatívne vyhlásenia Magistéria potvrdzujú nezameniteľnú hodnotu vlastného dedičstva východných cirkví, Lumen Gentium (23) vyhlasuje, že ony, z Božej prozreteľnosti, zachovajúc jednotu viery a jednotného Božieho základu univerzálnej Cirkvi, požívajú vlastné teologické a duchovné dedičstvo, vlastnú disciplínu a vlastné bohoslužobné zvyky. Orientalium Ecclesiarum (1) upresňuje, že v nich žiari tradícia pochádzajúca od apoštolov cez otcov, ktorá tvorí časť Bohom zjaveného a nedeliteľného dedičstva univerzálnej Cirkvi.

V jednote katolíckej viery každé z týchto dedičstiev vyjadruje rozmanitosť jej prejavov.¹² Plnosť Božieho tajomstva sa zjavuje postupne podľa historických okolností a kultúry národov a vyjadruje sa v spôsoboch prežívania viery, ktoré sú vlastné každej východnej cirkvi.¹³

Zaoberajúc sa rôznymi zoskupeniami organicky spojených cirkví, Lumen Gentium (23) tvrdí, že "niektoré z nich, najmä starodávne patriarchálne cirkvi akoby matky vo viere zrodili iné partikulárne cirkvi sťa dcéry, ku ktorým ich podnes viažu užšie zväzky ..." CCEO opakuje rovnaké tvrdenie, keď hovorí o cirkvách sui iuris ako o zoskupeniach veriacich kresťanov spojených hierarchiou (kán. 27), odvoláva sa na ríty, ktoré tvoria ich vlastné dedičstvo (kán. 28 § 1) a upresňuje, že tieto ríty odvodzujú svoj pôvod z tradície: alexandrijskej, antiochijskej, arménskej, chaldejskej a konštantínopolskej (kán. 28 § 2).

Tieto cirkvi s úzkostlivou starostlivosťou zachovali biblickú symbolickú teológiu, oddávna vysvetľovanú otcami. Strážia zmysel nevýslovného a úžasného tajomstva , ktoré obklopuje a sprevádza úkon bohoslužobného slávenia. Texty a ich duch zachovávajú v bohatých a zároveň pôsobivých formulách zmysel bohoslužby ako nepretržitej doxológie a ako prosbu o odpustenie a ustavičnú epiklézu. Môžu sa chváliť duchovnosťou čerpajúcou priamo zo Svätého písma a zároveň aj teológiou, menej podrobenou racionalistickým kategóriám. Z historických a kultúrnych dôvodov si zachovali bezprostrednejšiu spojitosť s duchovnou atmosférou kresťanských začiatkov; túto vlastnosť čoraz častejšie už ani Západ nepokladá za znak statickosti a uzavretosti do seba, ale skôr za drahocennú vernosť prameňom spásy.

Kódex v kán. 28 § 1, odvolávajúc sa na Lumen Gentium č. 23 a Orientalium Ecclesiarum č. 3, vymenúva najvýznamnejšie odbory, v ktorých sa ukazuje dedičstvo vlastné jednotlivým cirkvám sui iuris: liturgia, teológia, duchovnosť a disciplína. Treba poznamenať, že tieto jednotlivé polia sa prenikajú a navzájom podmieňujú v globálnom pohľade Božieho zjavenia, ktoré preniká celý život a vrcholí v oslave Najsvätejšej Trojice.

Toto členenie zahrnuje históriu, kultúru, chápanie a zvyky vlastné každej cirkvi, ako lúče pochádzajúce od jediného Pána, slnka spravodlivosti, ktoré osvecuje každého človeka (Jn 1, 9) a privádza ho k životu v spoločenstve s ním. Každý z týchto lúčov, prijatý každou jednotlivou cirkvou sui iuris, má nekonečnú hodnotu a dynamizmus a tvorí časť univerzálneho dedičstva Cirkvi.

So želaním, aby tieto poklady prekvitali a mali stále účinnejší podiel na evanjelizácii sveta, Orientalium Ecclesiarum, ako aj ďalšie dokumenty hovoria, že východní veriaci majú právo a povinnosť uchovávať ich, poznávať a žiť.¹⁴ Toto tvrdenie vyjadruje jasné odsúdenie každého pokusu odlúčiť východných veriacich z ich cirkví, či už jasným a nezvratným spôsobom s právnymi následkami, navádzajúc ich na prechod z jednej cirkvi sui iuris do inej,¹⁵ alebo menej výslovným spôsobom, teda uprednostňovaním foriem myšlienok, duchovnosti a nábožnosti, ktoré nie sú v súlade s ich vlastným cirkevným dedičstvom, a to všetko práve v protiklade k toľko ráz potvrdenými a zdôrazňovanými usmerneniami rímskych pápežov, vyjadrenými už v apoštolskom liste Orientalium Dignitatis pápeža Leva XIII.

Nebezpečenstvo straty východnej identity je obzvlášť prítomné v tomto čase, pre ktorý je charakteristická veľká migrácia z Východu do krajín pokladaných za pohostinnejšie, ktoré však sú prevažne latinskej tradície. Tieto pohostinné kraje sú obohatené bohatstvom vlastným pre východných kresťanov, ktorí sa tu usadzujú, pričom badať, že nielen východní, ale aj latinskí kňazi týchto území podporujú a pomáhajú zachovávať toto dedičstvo, veď ono obdivuhodne vyjadruje pestré bohatstvo Kristovej Cirkvi.

V apoštolskom liste Orientale Lumen sa osobitne zdôrazňuje nenahraditeľná úloha veriacich východných katolíkov, "ktorí sú spolu s pravoslávnymi bratmi nositeľmi úctyhodnej a starobylej tradície východných cirkví" (č. 1). Ide tu o spôsob vyjadrovania, ktorý nadväzuje na to, čo bolo sformulované už v dekréte Orientalium Ecclesiarum (č. 1), v ktorom sa vyslovuje želanie, aby východné katolícke cirkvi plnili svoje poslanie s obnovenou apoštolskou silou. To nevylučuje vývoj. Veď žiadna cirkev, východná ani západná, nikdy nemohla prežiť bez toho, aby sa stále neprispôsobovala meniacim sa podmienkam života. Varovanie sa však vzťahuje na každú nedovolenú a nevhodnú prenáhlenosť. Je totiž žiadúce, aby akákoľvek prípadná zmena bola nielen dostačujúco zrelá, ale aj inšpirovaná a zladená s pravými tradíciami.

Koncil spresňuje, že nie je možné zaviesť do obradov a disciplíny spomínaných cirkví zmeny, iba ak z dôvodu skutočného organického vývoja,¹⁶ a dodáva, že ak sa od nich vinou okolnosti alebo osôb nenáležite odchýlili, majú sa usilovať o návrat k starootcovským tradíciám.¹⁷ Svätý otec Ján Pavol II. v tom vidí "symbol toho postoja Apoštolského stolca, ktorý mimoriadne zdôraznil koncil: žiadať od východných cirkví, ktoré sú v spoločenstve s ňou, odvahu znova objaviť autentické tradície ich vlastnej identity a obnoviť pôvodnú čistotu tam, kde je to nevyhnutné".¹⁸

Organický vývoj v každej z cirkví sui iuris vyžaduje predovšetkým zohľadnenie koreňov, z ktorých vyrástlo ich dedičstvo najmä v Jeruzaleme, Alexandrii, Antiochii, Konštantínopole, Arménsku a v starom Perzskom impériu, a na druhom mieste spôsob, ako sa tieto tradície odovzdávali a prispôsobovali rôznym okolnostiam a miestam, ale pritom si zachovali ustavičnú organickú harmóniu.

Na vysvetlenie tohto princípu je užitočné pripomenúť si povzbudenie pápeža Pavla VI. členom komisií poverených prípravou CCEO. Pripomínajúc dvojitý cieľ budúceho kódexu (vernosť tradíciám a otvorenie sa požiadavkám dnešného sveta) pripomenul, že pri predstavovaní novôt je vždy nevyhnutné dostačujúco brať do úvahy aj systém zdedeného dedičstva. Akákoľvek obnova totiž musí súvisieť a zhodovať sa so zdravou tradíciou tak, aby nové normy neboli cudzím telesom vloženým do cirkevného celku, ale aby prirodzene vyrastali z už jestvujúcich noriem.¹⁹

(Obsah,0,1,2,3,4,5,6,7,8,9,10,11,12,13,14,15,16)